Bolo tomu tak aj včera. Normálny večer. Pondelňajší. Náhodou sme vyhrali kvíz v Čudnom. Avšak úsmev víťaza na jeho tvári zmizol. Neviem, čo bolo jeho príčinou. Lebo na moje otázky, či to bolo kvôli mne, odpovedal záporne. A keď som sa pýtala prečo, odvetil, že „nič“.
Napokon sme dopili a šli sme ku nemu na izbu, lebo sa mi ponúkol, že môžem zjesť jeho polievku. Mišo bol v robote a Tomáš odišiel piť. Aj Majo sa kamsi vyparil.
Náš rozhovor. Nekonečné pohľady do očí. Jakubov slávny výrok: „Keby to bolo tak jednoduché.“ Pokus o čítanie myšlienok. Po chrbte mi prebehli šialené zimomriavky. Proste sa to asi muselo stať, že som ho pobozkala.
Bolo to neskutočné. Veď to aj povedal – že nie sme normálni. Znova sme sa bavili o tom, či mi to ublíži a že to on nechce. Či sa on vráti k svojej bývalej. Či odíde do zahraničia. Či vôbec má zmysel púšťať sa do niečoho tak beznádejného.
V konečnom dôsledku sme sa tým však včera nezaoberali. Bozkávali sme sa ako zmyslov zbavení. Akoby všetko to napätie a vášeň, ktoré sme v sebe potláčali, vybuchli. Nedokázali sme prestať, aj napriek tomu, že každú chvíľu sa mohol niekto objaviť.
Čo však z toho, že sme prežívali tie najúžasnejšie chvíle, keď ja nemám dovolené, či vôbec môžem. Lebo viem, že nesmiem. Nesmiem sa namotávať. Nesmiem na to myslieť. Nesmiem si to pripúšťať. Nesmiem ho ľúbiť. Nesmiem ničomu prikladať dôležitosť. Nesmiem to brať vážne. Musím na to kašľať. Musím zabudnúť. Musím sa kontrolovať. Musím sa zatvrdiť. Musím držať odstup. Musím a Nesmiem. Musím robiť to, čo je mi neprirodzené a nesmiem robiť to, čo je pre mňa spontánne a impulzívne.
Tomuto sa hovorí láska! Veď to je čistý výsmech všetkému, čo cítim. Lebo jediné, čo sa dozviete, keď začnete milovať, dozviete sa všetko zlé.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár