Keď sa na to pozriem, vyhliadky nie sú bohvieaké. Čaká ma redakčná prax a práca. Ďalší únavný a nudný semester a potom zase skúšky. Prázdniny strávené doma. Nejdem nikam preč, ani nechcem, lebo potom by som nemohla ísť na svoj 12-dňový únik z reality na Oravu. Opäť strávim celé leto doma hádaním sa s matkou o tom, prečo odmietam variť. Vrátim sa do školy... a takto stále dokola. Nanajvýš tak môžem čakať, že budem mať 21 rokov, lebo tomu sa, žiaľ, nedá vyhnúť. Že mi zase vypadne plomba. Očakávam akurát tak to, že ma zase všetci budú vytáčať svojou nevšímavosťou a bezohľadnosťou.
Možno ma na tom neštve ani tak to, že viem, že ľudia sa nebudú ku mne správať milšie ani tento rok. Nestane sa nič prevratné. Len zase budem ja a moja náladovosť. Moja chuť všetkých vyvraždiť bez ľútosti a potom plakať, lebo som zabila chrobáka. Spadnem ešte hlbšie, lebo som v priepasti, ktorej dno stále klesá dole. Budem sa zmietať v depresiách, ktoré bezvýhradne prijímam ako súčasť mojej osobnosti. Nebudem nič písať, keď sa to odo mňa bude očakávať a všetko čo urobím, bude zle.
Načo dlhé blogy. Nevydržím kričať dlho. Iba 16 riadkov.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
kuolematon
1. 1.januára 2012 19:30
sme na tom podobne.
Napíš svoj komentár