O Kamile a Leonidasovi a o mŕtvom cyklistovi na hrádzi.

Na to, že je karanténa je vonku veľa ľudí. Kráčam po hrádzi a rozmýšľam nad tým, čo som videl. Moja platonická láska je zadaná. Rozmýšľam nad tým, prečo sa mi to deje. Som nudný? Som, do piče, moc vulgárny? Som chudý? Som chudobný? A prečo mi nedala šancu? Zhlboka sa nadýchnem. A v duchu si zopakujem čarovnú vetu.

Jebal to pes.

A ešte raz.

Jebal to všetko pes.

Okolo mňa prejde nejaký skurvený cyklista. Kričím naňho, že je kokot. Idem si zapáliť cigaretu, keď si na zemi všimnem kvapky krvi. Pomyslím si, že toho kokota som si mohol odpustiť. Pozriem sa na pred seba a v diaľke hľadám krvavého Sagana.

Fajčiac cigaretu a premýšľajúc nad mojou platonickou láskou, kráčam popri kvapkách krvi smerom na Ostrov.

Prechádzam okolo toho, čo je vraj kúpalisko. To je mestská vaňa a nie kúpalisko. Úplne som zabudol, že nie som jediný, kto má dnes na pivo. Pozerám sa dole na terasu a na búdu, z ktorej sa čapuje pivo. Kráčam dole z hrádze. A mýlil som sa, ľudí je tu po kokot, a sú to totálni kokoti. Vraj by za stolom mali sedieť dvaja ľudia. Pozerám sa na jeden stôl a mám pocit, že tam sedí celá 9.A. A ako druhé si všimnem radu. A je mi na grcanie. Aj z tej dĺžky, ale aj toho ako sa ignorujú dvojmetrové rozostupy.

Ale nadýchnem sa a poviem si. „Jebal to pes.“

Prešlo dvanásť minút a stojím pri okienku. Vravím svoju tretiu vetu: „Dobrý, poprosím dve desinky.“

Pozerám sa a tú slečnu, ktorá sa skrýva za rúško. Tie oči. Spoznávam ju. A ona spoznáva mňa. Usmejeme sa na seba a pýtam sa tu najjebnutešiu otázku. „Čauko, čo ty tu? Ja som si myslel, že už išla do Kanady.“

„No, ako vidíš, som tu. A čo ty?“

„Nič také.“ Premýšľam, čo by som ešte povedal, ale nič mi neprichádza na um. „Inak, nevidela si tu chlapíka, cyklistu, ktorý krvácal?“

Zamračí sa.

„Nie, vôbec.“

„Oukej, díky. Za dve hodinky sa vrátim pre ďalšie kolo.“

Zaplatím a beriem si nákup. Otočím sa, zídem po dvoch schodoch a očami si hľadám miesto. Už som ho našiel, kráčam k nemu. A samozrejme, že nie som jediný, ktorý tam smeruje.

„Čo chceš?“ pýta sa ma ženská, ktorá bola rýchlejšia.

„Sadnúť si. Vypiť pivo. Zapáliť si a - “

„-to môžeš. Ale nie tu, pri mojom stole-“

„A čo keby sme sa dohodli? Potichu si vypijem tieto dve pivá.“ trošku ich nadvihnem a pokračujem. „A tvoje pľúca budú normálne fungovať. A keď sa ti moja ponuka nepáči? Naser ma, a dokonca života budeš chodiť na Pohodu zadarmo. Tak, čo ty na to?“

Zrazu za mnou ozvú nejaké chlapské hlasy: „Čože som to počul? Pohoda a zadarmo? To aj my chceme, že chalani?“

Piče! Toto som prehnal, ale čo mám robiť, keď sa človek zobudí nasraný na celý svet. Má svetu natrčiť druhú tvár? Hovno! Premýšľam. Mám sa pobiť, alebo nie? Stojí mi to zato?

Otočím sa naspäť k princeznej a usmejem sa. „Maj sa, a nech ti chutí.“ Ten popolník, ktorý som chcel použiť ako zbraň, beriem do ruky a špaky cigariet jej hodím do piva. Princezná začne kričať a nadávať mi do kokotov.

Skurvenec číslo 1. „Zober si svoje dve pivká, a zmizni do piče. Toto ti ešte odpustím.“

„Áno,“ odpoviem a idem ďalej. Počujem, ako niekto začne tlieskať a do toho ešte počujem tu chuderu, ako nadáva svojmu chalanovi, že posraný, že prečo mi jednu nejebol, a že teraz sa ukázalo, ako si ju veľmi váži.

Nachádzam sa pri hajzloch, keď za mnou pribehne a venuje mi jednu facku. Všetko stíchne.

Ozve sa ženský krik. Obaja sa otočíme tým smerom. Na hrádzi stojí nejaká ženská kričí, aby sme zavolali záchranku. Potom si hneď všimnem, že je celá špinavá od krvi.

Dám si pár poriadnych glgov piva, pol pohára zmizne a ako pravý zvedavec idem na hrádzu. Idem k tomu davu. Na zemi leží ten cyklista, pár žien ho obskakuje a snažia ho držať pri živote.

„Ja ho poznám.“ zvolám a odpijem si z piva.

„Kto to je?“ ozve sa dievčina po mojej pravačke. Malá, pekná bruneta.

„Strýko Ben. By som rád vedel, kde v piči sa fláka Parker?“ otáčam sa za seba, že či ho neuvidím utekať k nám. Ale nikto nikde nebol.

„Tebe to je vtipné? Človek umiera a ty vtipkuješ?“

„-žišimaria, poznám ho, pretože asi pred pol hodinou ma skoro zrazil na hrádzi pri plavárni. A na ceste som si všimol krv. A navyše, kde máš rúško a prečo nemáme dvojmetrové rozostupy? “

Chlap, cyklista špinavý od krvi na mňa ukazuje. Dlaňou urobí podobné gesto, ako Neo v metre, keď vyzýva agenta Smitha na súboj. Kľaknem si k nemu, a pošepká mi: „Rybárska dvadsaťtri,“ potľapká ma ramene. A to už prichádza sanitka aj so zdravotníkmi.

„Kde ste tak dlho boli?“ ozve sa plešatý chlapík, ktorý sa postavil pred sanitára.

„V piči! Vychutnávali sme si potlesky. Uhni z cesty, kokotko!“

Ja už stojím mimo zhluku ľudí, keď sa pri mne objaví žena, ktorá kričala z hrádze. 

„Čo ti povedal?“

„Rybárska dvadsaťtri.“

„Vieš, čo to znamená?“

„Čo by to malo znamenať? Je to ulica. Veď je jasné, ako to že mi dvaja si to nakoniec rozdáme.“

„A chceš ísť tam?“

Som ticho a pozerám jej do očí.

„Ak áno, tak pôjdem s tebou,“ vraví mi slečna bez mena.

„To je milé,“ vravím jej. „Ale chýba nám ešte jeden človek.“

„Načo?“

„Aby sme boli ako traja pátrači.“

„Inak ja som Kamila.“

Podávam jej ruku. „Leonidas.“

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu