Zariadenie mojej izby je jedným slovom hrozné. Ale tak, čo sa dalo čakať, že? Do mobilu si píšem poznámku. Do izby si musím za každú cenu zohnať chladiaci box na pivá. Tri pivá si vytiahnem z prepravky, ktorú si idem vložiť do chladiaceho boxu.

Snažím sa byť nenápadná.

„Páči sa ti tu?“

„Piče! Kokot! Zľakla som sa.“ vravím tomu chalanovi, ktorý asi patril k tej fašistickej posádke bieleho passatu.

„Páči? No, mám tu pivo. A teraz, ak dovolíš, idem si do izby pre pivo, ktoré si zabalím do ruksaku a pôjdem sa pozrieť po dedine, či náhodou nemáte krčmu.“

„Oukej, jasné v pohode.“

Uvoľní mi cestu. Vybehnem na schodisko, keď za sebou začujem, ako na mňa kričí. „Inak ja som-“

„-to mňa nezaujíma!“

Bože, prečo?

Bože, daj mi znamenie, ako sa mám z tohto domu dostať von? Prihováram sa mu, keď si balím tie tri pivá. Prehrabávam si vrecká a hľadám tu dôležitú časť. Otvarák na pivo.

Predné ľavé vrecko? Nič! Predné pravé vrecko? Iba cigarety značky Camel modré v mäkkom obale.

Zadné ľavé vrecko? Občiansky, kartička čitateľa, zľavová karta Panta Rhei klub, Multisport karta, ale srdce mi buší z toho, že ja nemám ten otvarák.

No nič. Prehodím si ruksak na chrbáť a idem do kuchyne. Smrad spáleného mäsa je tam furt cítiť. Elena je vonku aj s mojím otcom. Otvorím si šuflíky. Všade samé kokotiny. Trieskam s tým.

„Čo tu hľadáš?“

Znova som zľakla. „Piče, Magián, to si ty? Počuj, kde tu máte otvarák na pivo.“

„Na pivo?“

„Áno, fľaškové.“ Ruksak si dám dole a ukážem mu jedno pivo.

Pristúpi ku mne, otvorí posledný šuflík, ktorý mne nešiel. „Nech sa páči. A volá, vráť ma domov.“

„Humorista. A díky.“

Ten malý pivový zázrak sa kamaráti s moji kľúčami a ja musím prejsť hlavným vchodom, kde je ten biely passat vedľa ktorého stoja a v krúžku fajčia prasce.

„Kaja, nie si hladná?“

„Nie, vôbec.“

„A kam ideš?“

„Idem sa prejsť po dedine.“

„Keď sa vrátiš z prechádzky, tak budeme na záhrade grilovať a keď budeš chcieť môžeš sa pridať.“

„Áno, áno, áno. Ďakujem za pozvanie.“

Stojím pred bránkou a rozhodujem, či mám ísť do pravej strany, alebo do ľavej. Zapálim si cigaretu, a idem na doľava. Cez google si pozriem, o koľkej zapadá slnko. Päť minúť po ôsmej hodine. Nádhera! Pozriem si facebook, instagram. Nič nové. Z diaľky vidím kostol, takže niekde blízko by mala byť aj krčma. Musí byť.

Odbočím doprava a ocitnem sa na prašnej ceste, ktorá vedie popri rieke. Je tu celkom pekne, tak si sadnem, vytiahnem si pivo a ten prvý glg je na nezaplatenie.

Ozve sa mi messenger. Prišla mi hlasová správa od mojej kamarátky Mirky. Klasika. Ako sa mi páči v tej diere, a čo vravím na svoju nevlastnú rodinu. Odpijem si z piva, zapálim si ďalšiu cigaretu a na mobile stlačím mikrofón a odpovedám. „Dievča moje zlaté, je to úplne v piči. Totálne na kokot. A dôvod? Celá tá tatkova nová família sú ľsns sráči. A dokonca jeden môj nevlastný brat sa volá Marián, ale vyslovujem to Magián. Inak nemám nič nové. Kúpila som si prepravku piva a teraz sedím pri potoku a kochám sa prírodou. Klasika.“

Takto si prehodíme pár hlasoviek a mne medzitým dopijem posledné pivo a vravím si že by nebolo od veci konečne nájsť krčmu.

Cez potok prejdem tak, že ho preskočím. Most sa mi hľadať nechce. Krčmu nachádzam behom dvadsiatich minúť. Vstupujem dnu a som celkom milo prekvapená, ale najviac mi učarovali tie boxy s vysokými opierkami. Človek má súkromie.

Objednávam si Topvar desinu. A chlapíkovi musím zopakovať, že chcem veľké.

Ľudia vystrkujú hlavy zo svojich boxov, ktoré sú umiestnené po obvode krčmy. V strede sa nachádza malý ostrov stolov, ktoré majiteľ asi dostal darom od miestnej základnej školy. A v tom ostrove sedí chalan. A dala by som frndu do ohňa, že je tu nechcene tak ako ja. Vidím to na ňom. Nemá na sebe žiadne skurvené montérky, ani rybárske oblečenie. Ruky má čisté. Sedí sám pri pive a čumí do mobilu. Idem k nemu.

Dvihne hlavu a spýta sa ma: „My sa poznáme?“

„Nie, ale...“

„...tak si ma s niekým mýliš.“

„Ja som Kaja.“

„Ja viem ako sa voláš. Tvoj otec o tvojej návšteve informoval celú dedinu.“

„Prosím?“

„No vážne. Ukazoval nám tvoje fotky s komentárom, takto vyzerá moja princezná.“

„Ja ho zabijem!“

„Skôr by si mala zabiť svojich nevlastných bratov. Vážne. Radšej by som bol v izbe s Annabelle a s Valakom, než byť v dome s tými fašistickými čurákmi.“

Srdce sa mi rozbúši. A náhle sa ma spýtal, či mi nie je zima.

„Čo? Nie. Prečo?“

„Tak vidím, že máš zimomriavky. Inak ja som Leonidas.“

Podáva mi ruku. A ju stláčam. „Ahoj, ja som Kaja.“

A ako to v živote býva, keď je niečo fajn, musí prísť niekto, kto mi ten fajn pocit musí zobrať. Do krčmy vstupujú moji dva nevlastní bratia aj so svojimi dvoma kamarátmi. Je mi na grcanie. Všimnem si Leonidasa ako sa oprie o stoličku a strčí si jednu ruku do vrecka rifiel. Vzápätí vidím ako na pravej ruke nasadení boxer

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár