Pozeral som sa z okna v triede a súčasne sa sem - tam mrkol na hodinky na ruke. Očami som chvíľami tie hodinky doslova hypnotizoval, zrakom som potláčal ručičky ďalej. Vonku sa slnko túlalo niekde hlboko za tmavými, búrkovými oblakmi, ktoré predpovedali skôr či neskôr hustý dážď, blesky a hrmenie.
„No super, a dáždnik je doma“, potichu som zamrmlal, kým učiteľ vysvetľoval nové učivo.
Vycítil som, že sa niekto na mňa pozerá a tak som sa nenápadne poobzeral po triede. S nechápavým výrazom na tvári ma Aneta pozorovala. Zaťukal som prstom na hodinky so smiešnou, nahnevanou grimasou a ona pochopila, že čakám už len nato, kedy zazvoní a my sa poberieme domov.
Teda k nej domov, mala narodeniny. A ja som ešte stále pre ňu nemal žiaden darček. Tak som si hodinu teda skrátil tým, že som rozmýšľal, čo jej k narodeninám kúpim. Nebola náročná. Bolo to dievča, ktoré sa vedelo tešiť z každej maličkosti, ktorú dostalo. Ja som bol ale typ (a aj som) ten, čo veci vždy rád komplikuje. Muselo to byť jednoducho...niečo pekné, originálne. Niečo, čo má rada a čo by jej spravilo čo najväčšiu radosť na svete. Mohli to byť náušnice, náramky, alebo...áno, to je ono! Prstene by mohli byť dobrým darčekom. Doma vo svojej izbe som mal pre ňu jeden odložený už dávnejšie. Bola povestná svojou láskou k prsteňom, tak prečo by jeden nemala mať aj odo mňa? Uf, ešte že som si to včas rozmyslel, pomyslel som si.
Deň nebol vôbec neobvyklý. Čo vám budem hovoriť, jednoducho o tom viete svoje aj vy - hodina, prestávka, hodina, prestávka...a tak to ide až do konca, kedy počujete posledné zvonenie. Na výklad učiteľa Hornáka ohľadom ekológie som vtedy zvysoka kašlal a posledný krát som sa pozrel na svoje digitálne, čierne hodinky. Pár sekúnd do konca a ideme preč.
„Tri, dva, jedna...zvoní!“ vykríkli dvaja žiaci, Tomáš a Peter z predných lavíc. Nikdy si to neodpustia. Títo dvaja chalani boli moji priatelia. Peter bol o pár centimetrov vyšší než ja a Tomáš bol zase rovnako vysoký ako ja. Tomáš bol bledý ako stena, mal ryšavé vlasy vždy ostrihané na krátko a dúhovky farby ďateliny. Peter mal takmer úplne čierne oči, často chodil do posilňovne a preto bol svalnatejší než ostatní. Kvôli tomu, že bol holohlavý mu dievčatá z triedy začali hovoriť Koleno. Škoda, že sa nepozerali na seba, hlupane povýšenecké. Spoločne sme spolu chodili na chaty, v škole sme sa zabávali na najmenších sprostostiach ...
Dakedy sme chodievali spolu von a Aneta sa tiež pridala, keď sme mali namierené do Aury, do pizzerie pri Trojičnom námestí. Radi sme tam chodili. Občas sa stalo, že Peter si so sebou vzal svoje dievča Olíviu a šli sme na dvojité rande. Tomáš potom ale hundral a trávil hraním hier, aj keď ho to postupom času len viac a viac nudilo.
Rýchlosťou blesku som si zdvihol stoličku, cez plece som si prevesil čiernu tašku a s ostatnými vyšiel na chodbu, kde sme mali chvíľu počkať na učiteľa, kým si niečo neodkladné vybaví. Kde sa vzala, tu sa vzala, pri mne stála Aneta opretá rukami o jeden z ostatných zažltnutých radiátorov na chodbe.
Niekedy som sa na ňu len dlho pozeral a nevedel som prestať. Bola to moja osobná závislosť a nezdalo by sa mi, že sa na ňu Anet sťažuje. Jej modré oči vždy vyzerali láskavo a odraz v nich takmer detsky. Nosievala svoje dlhé blond vlasy rozpustené a len zriedka ju človek zbadal s iným účesom.
„Na tú oslavu nezabudni prísť na čas, prosím,“ prosebne sa na mňa pozrela. Dobre, že mi to pripomenula, asi by som naozaj zabudol. Som v skutku majster na zabúdanie vecí.
„A o koľkej to vlastne je? Prepáč, áno, zabudol som,“ ospravedlňoval som sa. Bolo mi to hlúpe, najmä keď som mal prísť na čas. Ja sa asi fakt nikdy nezmením, v tomto určite nie.
„O pol piatej,“ usmiala sa namiesto toho, aby mi vynadala, „ale to už si teraz hádam zapamätáš,“ zašepkala mi do ucha a rukou ma objala okolo ramien. Za nami na nás začali pokrikovať spolužiaci:
„Ha, ha, hrdličky, hrdličky!“ Potom prišiel učiteľ a trochu ich skrotil. Pousmial som sa na ňu, chytil ju za ruku a šli sme so zbytkom toho stáda za nami na prízemie.
Dole už nás bolo ako včiel, skoro som nerozumel tomu, ako sa z malých tried môže vyrojiť toľko detí a pubertiakov. Naša škola vyzerala dosť všedne, ak som teda do toho nezarátal ľudí v nej. Na chodbách ste videli obyčajnú, žulovitú dlažbu. Steny boli už odjakživa vymaľované na šedo, zo stropov viseli okrúhle lampy. Priestorne a o čosi lepšie vyzerali rady z veľkých okien na chodbách. Čo sa týkalo skriniek, neboli síce najväčšie, no poslúžili svojmu účelu. Takisto boli sivé. Skrinky každej jednej triedy boli uložené na sebe a tvorili svojim rozmiestnením písmeno U. Za nimi bola chodba, ktorá viedla k druhému východu zo školy.
Prišli sme práve ku skrinkám a chystali sme sa na odchod zo školy. Prezul som sa a krúžil som okolo skriniek ako sup nad svojimi obeťami. Aneta mala skrinku o niečo ďalej, medzi skrinkami najväčších grázlov triedy a hneď vedľa skrinky môjho tretieho a zároveň najlepšieho priateľa, Damiána Étenyho.
O chvíľu ku mne pricupitala a batoh mi šmarila rovno k nohám. Bola zadýchaná a trochu si mädlila ruky. Vždy keď to robila pri nervozite.
„Prepáč,“ zadychčane sa ospravedlnila a odsunula si batoh bližšie k lavičke. „Nič sa nestalo,“ pousmial som sa a otvoril som si skrinku. „Alone?“ „No? Počúvam,“ vytiahol som si zo skrinky tenisky, vyzul som si papuče a keď sa mi ich tam podarilo napchať popri tom bodreli v nej, víťazoslávne som sa zaceril a zamkol ju. Sadol som si na lavičku a keď som sa obzrel, videl som ako vedľa mňa sedí Aneta a znova si mädlí ruky.
„Počkáš ma? Musím si ísť niečo vybaviť.“ Naklonil som sa k nej a snažil som sa jej pozrieť rovno do očí, avšak zbytočne. Uhýbala mi pohľadom. „Anet, deje sa niečo?“ pohladil som ju po ruke. Uhla sa. „Všetko ti vysvetlím. Za pätnásť minút som tu. Prosím, postráž mi batoh a nezdrhni mi,“ zahovorila, pousmiala sa a venovala mi krátky bozk na líce. Vedel som, že sa niečo za tým hraným úsmevom skrýva, ale asi som to nedal poznať na sebe. Videl som, ako beží preč a potom už len to, ako zdúchli všetci ostatní spolužiaci. Tomáš a Peter mi mávli na rozlúčku a šli preč.
Zostal som tam celkom sám. Tik – tok. Tik – tok. Stále som sa pozeral na tie nástenné hodiny, čo na chodbe ticho tikali, ale počul som ich už aj v hlave. Kde si Anet? Kam si šla? Nebavilo ma už po pár sekundách sedieť a tak som chytil jej batoh a šiel som bližšie k hodinám. Stál som presne pod nimi. Všetko už takmer dokonale stíchlo, sem tam sa ozývali akurát tak zvuky skrutkovania zo školníkovej dielne na konci chodby. Iba som tam len tak postával a od nudy z čakania som sa prikrčil a obzeral si Anetin nový batoh. Nosievala už niekoľko rokov jeden čo mala taký zaužívaný – modrý s čiernymi pruhmi, s viacerými príveskami a „vačkami.“ Len prednedávnom ho nahradila týmto praktickejším, úplne čiernym bez motívu. Prívesky však zostali, aj tie jej nemecké názvy popísané na príveskoch. Jeden som jej dokonca daroval k meninám – Meine liebe, moja láska. Aj teraz mi to prišlo milé, keď som si prívesok nachvíľu ohmatal.
Jediná vec, ktorá ma mohla vidieť bola na rohu chodby primontovaná kamera e jediným človekom, čo sa momentálne chystal preč, bola moja učiteľka matematiky.
„Ty si ešte stále tu?“ prekvapene sa ma spýtala, keď okolo mňa prechádzala. Zastavila sa tesne predo mnou a pevnejšie si na rameno uchytila bielu kabelku. Prehrabla si kučeravé, čierne vlasy. Aj napriek tomu, že mala len dvadsaťosem rokov sa jej na čele teraz zjavili – čírou náhodou- vrásky. Ani som sa jej nedivil po toľkých hodinách strávených s takými uškriekanými žiakmi, akých sme mali na škole.
„Viete, čakám ešte Anetu,“ povzdychol som si, „ale za chvíľu to už bude pätnásť minút, čo si vybavuje svoje ... neodkladné záležitosti,“ zvýraznil som konečné dve slová a zdvihol som sa zo zeme. Znelo to takmer sarkasticky. Nemal som však vôbec rád, keď mi niekto niečo zatajoval a Aneta, i keď dobre vedela, že ma to nehorázne štve, to robila čoraz častejšie. Až som si myslel, že mi to začala robiť zámerne. Nerozumel som tomu, pretože sa takto nikdy nesprávala. Začalo to pred pár mesiacmi a netušil som, čo sa deje. Nič mi nechcela hovoriť. Dokonca som si začínal myslieť, že sa so mnou chce rozísť ... no nemala dôvod ... Kde si, tajnostkárka moja? Snažil som sa na to nemyslieť, ale ako sa môžete tváriť, že si nič nevšímate, keď ste s tým človekom v podstate každý deň?
„Mám také tušenie, že pán učiteľ Hornák chcel článok do časopisu o životnom prostredí. Nehovoril vám o tom?“ so záujmom sa spýtala. Ak ešte raz budem počuť niečo dnes o životnom prostredí, ekológii a odpadkoch okolo školy, sám im to tu zasviním.
„Áno, akoby aj nie,“ plne ironicky som sa zaceril. „Nechajte si tie vaše výrazy na niekoho iného,“ mávla rukou, „a nebojte sa. Určite sa za chvíľu Aneta objaví.“ Len aby. „Dovidenia, Alone!“ rozlúčila sa so mnou a vykročila smerom ku dverám na napravo odo mňa.
Prestalo ma už baviť čakať. Radšej to pôjdem skontrolovať. Zdvihol som znova jej batoh a išiel som ju hľadať. Stihla ubehnúť už polhodina a Aneta nikde. Narýchlo som obehol niekoľko tried na poschodiach. Nikde nič. Väčšina učiteľov sa pobrala preč alebo na oneskorený obed do jedálne. Zopár ich bolo v kabinetoch, no i keď som za nimi bol a prezrel som aj telocvičňu, jedáleň a posledné triedy na prízemí, nenašiel som ju. Tí, ktorých som sa spýtal, či náhodou nevedia, kde by mohla byť, mi povedali, že nemajú tušenia alebo, že ju nepoznajú, niektorí našu triedu vôbec neučili ani jeden predmet. Úplne bežná záležitosť. Keď sa niečo deje, nikto nič nevie, to je klasika. Keby tá Anetta nebola aspoň taká tajnostkárka! Po zbytočnom behaní po triedach a chodbách som sa ju vydal hľadať von.
Sám som najprv nechápal, prečo by mala byť práve v areáli. Akoby mi to niekto jednoducho našepkal. Začalo sa mi nepríjemne skrúcať v žalúdku. Ten pocit ma väčšinou zvykol varovať pred problémami. Teraz to bol však oveľa nepríjemnejší pocit. Ten šiesty zmysel ma rýchlo dotiahol von, priamo pred vstupné dvere do školy. Ihneď bež von, Alone! Kričalo na mňa moje svedomie. Nebola hneď vpredu a ani pri dverách. Zadný dvor. Vrátil som sa dovnútra a utekal som úplne dozadu poza skrinky cez úzku chodbu. Pobehoval som sem a tam a keď som zabočil za budovu školy, uvidel som naše školské ihrisko hneď vedľa parkoviska pre učiteľov. Zahol som za roh budovy.
Prvé, čo sa u mňa dostavilo, bol neopísateľný šok a okamžité zdesenie. Tá, ktorú som hľadal, práve takmer bez náznaku pohybu ležala na trávniku a uprela pred seba rovnako zdesený pohľad. Vôbec sa nehýbala, len prudko dýchala a ležala na chrbte na slnkom zoschnutej tráve. Na hrudi sa jej objavil obrovský červený fľak od krvi, ktorého príčinou sa stal nôž so šedou rukoväťou, zapichnutý presne do stredu. Bol môj a bol dekoratívny, nemal som najmenšie tušenie, ako sa mohol ocitnúť vôbec v jej tele.
Nepremýšľal som ani sekundu, vytiahol som si z vrecka mobil a zavolal sanitku a políciu. Pribehol som k nej a začal som panikáriť, nestihol som si ani uzamknúť dotykový Samsung.
„Čo sa jej to, preboha stalo?“ začul som za sebou hlas. Damián sa zamračil pootvoril ústa a vystrašene ustúpil. „Alone, ty si ... “ „Ja som nič nespravil. Práve som ju tu takto našiel!“ rozhorčene som na neho zvreskol. Aneta sa pozrela raz na neho, raz na mňa. Hlavu otočila smerom ku mne a chytila ma za ruku. Nádej vo mne sa raz zvýšila, miestami pohasínala ako sviečka. Ako jej mohol niekto takto ublížiť? Čo komu kedy spravila? „Nebol to Alone,“ povedala Damiánovi. Dusila sa. „Anet, nerozprávaj radšej. Nechcel by som aby sa ti pohoršilo,“ chytil som ju za obe ruky. Kto vie ako by si tým ublížila.
„Neboj sa o ňu Al, o chvíľu príde pomoc, ak si už volal sanitku“ povedal mi neveriacky. „Všetko bude okej...uvidíš,“ zúfalo som jej povedal. „Ty choď dať pozor na to, kedy dôjdu,“ kývol som na Damiána. Pohľadom sa mi do očí pevne zabodla a nenechala ma obzrieť sa inam. Jej oči sa jemne zaleskli a o chvíľu sa jej po líci skotúľala prvá slza. Za ňou nasledovala druhá, ktorá sa jej zatúlala až na koniec ruky k mojej. Dobre som vedel, na čo myslí. Stratila všetku nádej, mala pocit, že už niet cesty späť, ... že je koniec. „Dúfam, že mi niekedy odpustíš, ... za všetko, čo som ti kedy spravila.“ Pohladil som ju po líci, a pozotieral slzy. To ja som bol hlupák. Za všetko môžem len ja. Mal som si ťa chrániť!
„Nemáš sa mi začo ospravedlňovať, nič si mi nespravila.“ Chcela mi niečo k tomu dodať, ale nedal som jej tú možnosť. Naklonil som sa nad ňu a jemne som ju pobozkal, čím som dal najavo, ako sa o ňu veľmi bojím. Ona vedela to, čo nikto iný o mne, ona mi bola častejšie tou najväčšou oporou. Mučilo ma vidieť ju takto v beznádeji. Pevnejšie mi stisla ruku a naznačila, nech budem ticho. Nesúhlasne mykla hlavou na stranu a s ešte stále zhrozeným pohľadom privierala oči.
„Al ... ,“ nestihla dopovedať a naposledy vydýchla.
„Nerob mi to, prosím! Aneta, prosím! Milujem ťa!“ Išiel som sa zblázniť od zúfalstva. Potom prišla sanitka ale ... doktor už len skonštatoval smrť. Jej telo odniesli a mňa policajti museli držať. Plakal som naposledy ako malé dieťa a v tejto chvíli sa tie emócie vo mne nijak nedali zadržať. Lekár vyslovil práve to slovo, ktoré nikto nechcel počuť. Nie, musí to byť zlý sen! Ako ma mohla opustiť? Čo teraz bez nej budem robiť? Ešte ma držali policajti v pevnom zovretí, keď ku mne pristúpil Éteny. Vzdal som sa, vôbec som sa policajtom už nevzprieral. Vyzeral som ako ovisnutý kus handry. Telo, ktorému zomrela vtedy duša.
„Čo presne sa tu stalo?“ pristúpil k Damiánovi policajt. Damián sa mi tým najchladnejším pohľadom pozrel do očí. Akoby vravel: „Tak, teraz sa dobre pozeraj a počúvaj.“ Damiána som považoval za kamaráta ... práve dovtedy. Dokiaľ mi nezničil život. Dokiaľ nevyslovil tie hnusné bludy.
„Chystal som sa domov, keď som započul hrozný krik. Utekal som sa pozrieť a našiel som tu Aloneho, ako drží v ruke nôž. Chcel som ho zastaviť, ale mňa porezal,“ poukázal na ostrý, veľký zárez vzadu na jeho ruke, ktorý som si predtým nevšimol. Pretože som bol pri Anete a snažil som sa jej pomôcť ... chcel som ju ešte udržať aspoň chvíľu pri živote, pokiaľ by neprišla sanitka. Chcel som jej povedať, ako veľmi ma mrzelo, ak som jej JA niečo niekedy niečo spravil, keď sa ku mne začala správať chladne. Že ak som spravil niečo zlé, snažil by som sa to napraviť. A tiež to, že ju nikdy, nikdy neprestanem milovať celým srdcom, aj keby mi ho mali vytrhnúť.
„Keď ma uvidel, zatváril sa, že mu je Anety ľúto a že nič nespravil, i keď mal v ruke nôž a smial sa mi do tváre,“ pokračoval a so šialene chladným, zradcovským pohľadom prehlásil: „V skutočnosti ju Alone však zabil!“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár