To ticho bolo bolestivé. Bolestivejšie než moje temné myšlienky ktoré mi odchádzali z hlavy a strácali sa v tom veľkom tichu. Cítila som len ako mi slzy stekajú po líci. Boli studené. Cítila som ako sa mi pomaly dotíkaju pier. Nadvihla som zrak a prezrela som si izbu. Vlastne to nebola izba. To bolo niečo ako väzenie. Jediné svetlo ktoré tadiaľ prenikalo bolo malé mriežkované okienko. To bolo svetlo ktoré mi prenikalo cez telo a jediné ktoré mi dávalo kyslík. Rukami som si utrela slzy a pri tom počula štrngot reťazí. Reťazíktoré som mala zamknuté na mojích rukách. Reťaze ktoré mi bránili sa prejsť po malej miestnosti aby som si natiahla moje stuhnuté nohy ktoré som si ani necítila. Chlad bol čo raz väčší. Cítila som to na celom tele. Zem sa čo raz viacej ochladzovala. Začali studené noci. Pocítila som studený vánok ktorý mi ovieval moje čierne vlasy. Cítila som ako keby som bola spútaná ďaľšími tisícami reťazi. Ten vánok sa čo raz viac stupňoval. Bol to vietor ktorý mi pomaly prechádzal i dušov. Oči sa mi pomaly napĺňali slzami. Už som necítila studenú kvapku slanej vody ale skôr jemný krištálik ktorý sa ťažko tlačil dole po líci. Keďže bolo ticho ako v hrobe, tak bolo počuť ako tie jemné kvapky kryštáliku dopadali na zem. Oči som sklopila na zem. Nadýchla som sa. Ale v tedy som zacítila studény vzduch ktorý mi zamrazoval môj dych kturý som vydýchla. Opäť som zdvihla zrak hore. Počula som kroky ktoré sa čo raz viac stupňovali. Dych sa mi pomaly zatajoval. Zrazu ostalo opäť ticho. Jediné čo som počula bol môj výdych do tmy. V tom sa otvorili dvere. Skôr mreže ktoré vŕzgali pri pohnutí s nimi. Očami som blúdila po tme. Ale v tom ma oslepilo ostré svetlo.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
