Viečka mi padli a rukou som ich zakryla. Svetlo bolo čo raz silnejšie. Kroky sa približovali ku mne. Počula som ako pri mne zastavili. Zrazu som pocítila na svojej ruke pevný stisk ruky. Vtedy mi do očí preniklo to ostré svetlo. Keď som ich pomaly otvárala, videla som pred sebou človeka ktorý držal kľúče a mával nimi pred mojimi očami. Nedalo sa mi zaostriť lebo svetlo ma stále osvetľovalo. Nachvíľu som zavrela oči. Myklo ma keď som začula padnúť tú ťažkú reťaz s mojej ruky. Nachvíľu som si necítila ruku no potom som mala pocit ako keby to nebola moja ruka. To isté sa mi stalo aj z ľavou rukou. Chcela som sa postaviť no nedalo sa. Ten chlad mi nohy zamrazil. Pocítila som príjemne teplé pohladenie dekou ktorá ma objala. Rukami ktoré mi odmŕzali som sa zabalila do deky. Chvíľku som sa cítila ako keby som bola opäť vo svojej posteli. No potom som cítila ako ma niečo dvíha. Keď som sa postavila na svoje zmeravené nohy, cítila som bolesť ktorá ma nútila zastonať. Chcela som to v sebe udržať ale nedalo sa. Zrazu som pocítila silné objatie ktoré mi pomáhalo aby som mohla stáť na vlasních. Rukou som si opäť zakryla oči lebo ma oslepilo ostré svetlo. Sadla som si na stoličku a zorientovavála sa. Očami som prechádzala po izbe ktorá bola osvietená. Bolo tam príjemné teplo. Zrazu sa vynorila postava s táckou v ruke. Položila mi ju predo mňa a povedala: „Najedz sa. Nevyzeráš práve najlepšie.“ a odišla. Pomaly som rozoznávala typ postavy. Silnejšia postava, pevné ruky a bola to hlavné svalnatá. Mala som pocit že to bol nijaký muž. Svetlo pomaly zoslabovala. Bála som sa toho že zase ostanem v tme. Ale nie. Svetlo sa dalo do mierneho ktoré mi pomohlo otvoriť oči. Už som konečne videla všetko. Na tvary sa mi objavil malý náznak úsmevu.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
