"Na psisko." dostala som i ja svoj vlastný kýbeľ. A muchy začali proti mne svoju osobnú vojnu. Najskôr som vylízala svoju porciu a až potom som sa im venovala. Ak si mysleli že ich usilovné štípanie ma do ňufáka mi ublíži tak, .... boli chutný dezert.
„Nabudúce buď na ňu tvrdší Mirro.“ Zodvihla som hlavu aby som sa pozrela do principálových očí. Stál pred mojou klietkou, navlečený v čomsi v čom vynášajú moje hovienka z klietky. Teda aspoň farbu to malo takú istú. Jeho oči po mne kĺzali a ja potlačila nutkanie znovu skočiť do mreží, vedela som že by to prinieslo len ďalšiu bolesť.
„Neviem otec, v poslednej dobe je iná. Rebeluje, nechce spolupracovať.“ Mirro zavrtel hlavou a takmer súcitne sa na mňa pozrel. Len skús prísť bližšie mláďa, možno by si chutil lepšie ako opičie mäso v mojich predstavách. Zúžila som oči na tenké štrbiny a venovala mu jeden z opovrhujúcich pohľadov.
Principál len mávol rukou „Bude musieť, podvolí sa.“ Potom sa bez slova otočil a odkráčal do stanu.
Mirro len pokrčil ramenami a za pomoci háku vytiahol vedro, v ktorom mi priniesol žrádlo. „Vieš Muhra, niekedy mám pocit že rozumieš viac ako si o tebe myslia.“
„Akira.“ zavrčala som a ľahla si chrbtom proti odchádzajúcej postave.
Schúlila som sa do klbka v rohu a zavrela oči. Vedela som svoje meno, ale kto som? Odkiaľ som? Ty si okolie nechávalo pre seba, ba čo je horšie, dokonca i moja vlastná hlava. Zaskučala som, viem že mi niečo chýba, o niečo som prišla. Istotne som sa sem nedostala dobrovoľne, a keby i hej snáď by som si to pamätala.
Premkol mnou smútok.
Letieť na krídlach vlastných, posledná myšlienka ktorá ma ovinula tesne predtým ako som upadla do bezsenného spánku.
Prudko som otvorila oči. Chladný nočný vzduch mi šteklil na nose. Mesiac sa vo svojej plnej kráse tkvel na oblohe, zahanbujúc inokedy žiarivé hviezdy, ktoré som s obľúbou počítala. Prevalila som sa na bok a natiahla všetky labky čo najďalej od tela. Skôr než som znovu privrela oči aby som zaspala, mi svitlo. Niečo ma predsa zobudilo!
Opatrne som zodvihla hlavu a skúmala ticho pred sebou. Pár krát som počula zaštekať strážne psy, nejaký hlas ich však okríkol. Premkol mnou zvláštny pocit. Taký som ešte necítila.
Bolo to nové ...
Ale nebol to strach.
„Poďte za mnou.“ Rozoznala som Mirrov hlas a skupinka, ktorú som si predtým nevšimla, sa v tichosti pohla mojím smerom. Keď vyšli z tieňa stanu, oblialo ich mesačné svetlo. Dvaja muži so ženou a Mirro. Zdal sa nervózny a držal si od tajomnej skupinky odstup. Neustále si pohládzal briadku a držal veľmi rýchly krok, to u neho nebolo obyčajné.
Mimovoľne som sa stiahla viac do rohu klietky. Nemala som dobrý pocit, v ich očiach bolo čosi zvláštne. Sklopila som uši a vycerila zuby. Nech vedia že mňa tak ľahko nepremôžu a keby sa ku niečomu schyľovalo, tak by som to i následne predviedla.
„Je to ona!“ žena pristúpila bližšie ku mojej klietke a zasvietila dnu malou baterkou. Zavrčala som a ona automaticky sklopila svetlo, „je však väčšia než sa zdalo.“
Nepáčila sa mi, jej ohnivé vlasy a oči, ktorými po mne blúdila ako po kúsku mäsa, po ktorom má o chvíľu chňapnúť. Naježila sa mi srsť a sekla som zubami do vzduchu, len aby vedeli že to myslím vážne.
„Otvorte tu klietku prosím.“ Otočila sa ku Mirrovi, ktorému sa od prekvapenia rozšírili oči.
To snáď nemyslia vážne, v duchu som sa uškrnula. Napla som svaly, ak to otvorí tak ....
„Pani, ja si nemyslím že by to bolo vhodné. Je dosť agresívna a ...“ Mirro usilovne vrtel hlavou až mu korálik na brade cinkali o seba a odstúpil krok dozadu.
„Ani sa jej nečudujem,“ skočila mu energeticky do rečí a ukázala na zámok klietky „otvorte to!“
Na Mirrovej tvári sa miešalo váhanie so strachom. Očami skákal zo ženy na zámok, na mňa a znovu na ženu.
„Buď dobrá Akira.“ Pohľad ženy sa stretol mojím. Oči mi od prekvapenia skoro vyskočili z jamiek. Ako vie moje meno? Jej pery sa roztiahli v letmom úsmeve, všimla si ako som znervóznela.
Zámok klietky potichu klapol pod ťarchou kľúča, čakala som ohromujúce zavŕzganie, predsa len naposledy bola otvorená .... ani neviem. Otvoril sa však úplne nehlučne. Neušla som hneď ako som plánovala, i keď už bola klietka volná, stála som v kúte a hľadela na ženu.
Ešte som nikoho nepočula aby vyslovil moje meno. Niečo vie? Alebo len zábavka osudu a uhádla ho? Smiešne, tú myšlienku som okamžite zavrhla.
Bez toho aby sa niekto z nás pohol, sa spoza jej chrbta vynoril muž, doteraz som si ho nevšímala. Jediné čo sa v tme dalo rozoznať, boli zelené iskrenie vo vlasoch. Celkovo bol akýsi temný, dokonca ani mesačné svetlo sa na ňom neodrážalo. Pri jeho pohľade žena prikývla a on sa presunul bližšie ku klietke. Prstami obtočil mrežu tesne pri zámku a pootvoril, asi tak na šírku mojej laby.
Z môjho hrdla sa znovu vydralo zavrčanie, už vonkoncom som sa necítila príjemne. Muž sa na mňa usmial a natiahol ku mne ruku, čakal že sa ku nemu rozbehnem ako šteňa? Vycerila som zuby a natlačila sa viac na mreže. Ak bude treba a silno sa odrazím tak by nemal byť problém s tým, aby som ho doslova preskočila.
„Skráť to Van.“ Ženský hlas znel podstatne ďalej ako predtým, skočila som zrakom ku skupinke, ktorá tam však už nestála! Mirro, žena a druhý muž sa stiahli až pod plachty manéže.
Muž, ak sa nemýlim Van sa nadýchol a skočil do klietky.
Toto si nemal robiť, chlapče!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár