Ďalší vlk! Vlk ako ja!
Od prekvapenie som zaskučala. Jeho srsť hrala tónmi zelenej a čiernej. Obrovská kopa chlpov v strede mojej klietky! Nedokázala som sa ani len pohnúť. Najskôr som musela stráviť danú situáciu a potom niečo urobiť. Čokoľvek!
„Upokoj sa!“ Jeho prenikavo zelené oči sa odrážali v mesačnom svite. Keď ku mne prehovoril takmer som od ľaku nadskočila. Zazdalo sa mi to, alebo sa jeho papuľa zodvihla v jemnom úsmeve? Som k smiechu?
„Prišli sme po teba Akira.“ pokračoval a hlavou mykol smerom ku skupinke, ktorá stále obďaleč „hľadáme ťa už dlho.“
Podráždene som prskla a napla svaly „Kto ste?“ na jazyku som mala nekonečné množstvo otázok ale i pochybností. Druhý vlk sa len otočil a ladne zoskočil z klietky „Poď to zistiť ...“
Dobre, priznávam že som bola zmätená, veľmi zmätená. Ale zacítila som i slobodu a možno pár odpovedí na moje nekonečné množstvo otázok. Opatrne som sa postavila na kraj klietky a
zavetrila do vzduchu. Pred sebou som videla svet bez mreží, lákalo ma to. Prednou labou som ostala vo vzduchu a jednoducho som len vetrila.
„Nemáme veľa času Akira. Pricipál nebude súhlasiť aby sme ťa odviedli.“ Van bol znovu človek, teda, aspoň tak vyzeral. Prečo ... ale tým sa budem zaoberať neskôr.
Svoju energiu, nazbieranú za mnoho rokov v klietke som presunula do zadných nôch a odrazila som sa. Myslím že keby som sa videla zdiaľky, bola by som na seba hrdá. Cítila som vánok v srsti, doslova som letela.
„Stoj!“ už som len počula za sebou, keď som sa hnala preč, preč od zvláštnej skupinky, preč od tajomného vlka a vprvom rade preč od cirkusu.
Ako víchor som prebehla okolo klietok s ostatnými zvieratami, ktoré sa vydesene ozvali škrekotom a ďalej, ďalej ku chabému oploteniu, ktoré obklopovalo stany a vybavenie cirkusu. Za svojím chvostom som ešte počula opakujúce sa „Stoj!“, ale celá moja bytosť sa upriamila na slobodu.
V behu som sa odrazila od trávy pod sebou a preletela ponad ohradu.
Letieť na krídlach vlastných!
Od nadšenia som takmer zavyla. Dovolila som si na okamih, skutočne len na úlomok sekundy zastaviť a obzrieť sa. Neprenasledovali ma!
Do nozdier mi udrel pach mesta, ľudia, benzín z aut, vôňa jedla z reštaurácií. Nočné mesto. Od vzrušenia som zavrčala, rozbehla som sa ku rieke. Najskôr musím zmiznúť z blízkosti cirkusu, ale i ďaleko od tej záhadnej skupinky. Preč, preč, preč spievala som v myšlienkach.
Vietor mi pišťal v ušiach ako som letela pomedzi stromy. Rieka nebola ďaleko, neomylne som počula spev jej vody ale i cítila čerstvú vlhkosť vo vzduchu. Zastala som a labky som zatlačila do napadaného lístia na zemi. Stála som pod stromami. Skutočnými! Hravý pocit na labkách, dotyk hliny a šteklenie napadaného lístia, ktoré sa posúvalo vo vetre bolo neskutočné.
V živote som sa necítila tak šťastne. Nadšene som podskočila a ako šteňa som sa vrhla po lístku, ktorý vyzdvihol zo zeme nočný vietor. Zachytila som ho do zubov a nohy sa mi potkli samé o seba. Prekotúlila som sa v kotrmelci a dopadla na chrbát. Svoju korisť som však nepustila.
Nado mnou zahúkala sova. Vyskočila som na nohy a vetrila svieži vzduch. Bol čistý, ľahký, nebolo tu nič čo by ma mohlo znepokojiť. Na okolí som bola sama. Ak by tu niekde bol vlk, zavetrila by som ho a predsa, nemohli ma dohoniť. Letela som ako víchor. Sova sa ozvala znovu, zavrčala som a skočila do kmeňa stromu, v ktorom sa skrývala. Vydesené zvrieskla a už som len videla ako letí preč. Raz ťa chytím soviatko, ale teraz mám až príliš dobrú náladu.
Pokračovala som ďalej ku rieke. Najskôr som kráčala pomaly, ale o chvíľu ma znovu premohla radosť zo slobody a rozbehla som sa. Moje laby zo zeme vyrážali kusy hliny pokrytej machom. Zastavila ma až rieka. Široký pás nádhernej modrej hladiny ma vítal. Vo vlnách sa odrážal svit Mesiaca.
Opatrne som podišla ku vode a namočila si labku. Prekvapene som zakňučala, bolo to ... fantastické! Nadšene som odfrkla a vrhla sa do vody celá. Ani ma len nenapadlo či viem plávať. Prúd nebol taký silný aby ma vzal zo sebou, a hladina rieky mi siahala sotva po brucho. Voda ma vítala, i tmavý vzduch bol vľúdny. Svet mi otvoril svoju náruč a ja som sa chystala ku nemu čo najväčšou silou pritúliť.
Moju pozornosť upútalo čosi na brehu, prikrčila som sa a opatrne sa blížila. Drobná kôpka čohosi slizkého na mňa vydesene vyvalila oči. Obrovské oči!
Načiahla som sa a nasala trošku jej vône, nepáchla ničím zvláštnym možno trošku ako špina na vedre keď sa v ňom dlho nechá voda. Taká ta zelená ... tvor vydal zo seba zvláštny zvuk a poskočil dopredu. Neujdeš mi potvorka, labkou som ho pritiahla naspäť. Najskôr ťa musím preskúmať.
Tvor znovu zakŕkal a ja na neho pritlačila jazyk. V tej chvíli som to oľutovala. Po mojej papuli sa roztiahla príšerná horkosť. Fŕkajúc som vyplazila jazyk a celú hlavu ponorila do vody. Obrovskými dúškami som logala číru vodu a hnusný pocit pomaly odplával aj s vlnkami, ktoré mi obmývali nohy.
Nikdy nelízať malé kŕkajúce zelené kôpky, zavrčala som pre seba a chcela som jej venovať ešte jeden nemamťaradatypotvora pohľad, ale už tam nebola. Pri spomienke na jej slizkú kožu a tú chuť ma striaslo. Vyskočila som na breh a dôkladne otriasla zo seba i posledné kvapky vody.
Musím pokračovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár