„Ako si ma našiel?“ zavrčala som podráždene so sklopenými ušami. Dúfam že sa vo sa svite Mesiaca moje zuby ligocu, mám totiž v pláne ich použiť aby som si udržala slobodu.
Van vyšiel spoza stromov už v ľudskej podobe. Zamračila som sa, svetlo sa od neho skutočne neodrážalo. Nezdalo sa mi to ani prvý raz a ani teraz. Venoval mi jeden z úsmevov, ktorý bol však úplne iný aký som vídavala za mrežami mojej klietky.
Mohol byť skutočný?
„Nie si až taká rýchla.“ Pokrčil ramenami „A ani taká pozorná, šiel som za tebou bez toho aby si si ma všimla.“
Znovu som zavrčala a kúsok ustúpila ku rieke, nedám sa chytiť. Aj keď podľa jeho slov by ma ľahko dohonil, ale pochybujem. Snaží sa ma len zmiasť aby ma získal tam kam potrebuje. Na špičke chvosta som zacítila vodnú sviežosť, rýchlo som sa obzrela, stála som tesne pri vodnej hladine. Stačí len kúsok podskočiť a som v rieke.
„Počkaj,“ Van ku mne natiahol ruku „Chápem že si vystrašená ...“
„Nie som vystrašená!“ Chňapla som do vzduchu a predstavila si ako drvím jeho maličkú hlavičku „A nie som šteňa ktoré sa za tebou rozbehne hneď ak mu kývneš!“
Znovu sa zasmial a to ma nesmierne rozčúlilo. Vycerila som zuby a sledovala ako si ma premeral pohľadom.
„Akira, nerozumiem Ti. Vlk rozumie vlkovi, vlk človeku. Naopak to nefunguje, to je pravidlo.“
Tak ti to vysvetlím po mojom, uškrnula som sa v duchu. Skôr než sa stihol premeniť a takisto skôr než som si to stihla rozmyslieť som pristala na jeho hrudi, a vlastnou váhou ho vrhla k zemi. Prekvapene zpískol ako opica a rukami sa mi zaprel do brucha.
Neodtiahneš ma krásavec ... spokojne som sa uškrnula. Sklonila som hlavu nižšie aby som sa ňufákom takmer dotkla jeho nosa.
„Aj keď tvrdíš že mi nerozumieš, je mi to jedno ... dali ste mi slobodu. Ďakujem ... ale stačilo. Viac od Vás nepotrebujem.“
Znovu som vycerila zuba a pocítila ako zmeravel. Zvláštne, čakala som že sa premení, ale on nič neurobil. Skoro pokojne čakal kým sa z jeho tela zosuniem. Potlačila som chuť zahryznúť mu do tváre, predsa len ... mal taký výrazný zelený priam nevinný lesk v očiach.
Odstúpila som krok dozadu a skôr než sa postavil som sa rozbehla preč.
„Aspoň oslintať si ma nemusela!“ počula som za sebou a vo mne skrsla nádej že som slobodná!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár