Od večera keď som ušla ubehli dve noci, Van sa už neukázal.
„Zrejme sa ma skutočne zľakol.“ Odhalila som zuby v úškrne, každou hodinou na slobode som cítila ako silniem, dnes ráno sa mi dokonca podarilo uloviť zajaca.
Skutočného zajaca!
Aj keď bol šlachovitý, chudý, nikdy som sa tak dobre nenajedla. Cítiť na jazyku ešte teplé mäso, chutné nie ako to čo mi hádzali v cirkuse. Hlad ma netrápil, zatiaľ ma živil ten pocit slobody, pocit že ak chcem môžem hodiny a hodiny behať a nik ma neudrie palicou. Ale ak budem hladná znovu, chytím si ďalšieho a ďalšieho ....
Pohodlne som sa uložila do lístia a hlavu si položila na labky, bez pohybu som sledovala ako sa mesto ponáralo do tmy. Slnko už dalo svetu svoje zbohom a v krvavých lúčoch sa ešte zúfalo snažilo dokázať svoju moc.
Náhle niečo doslova stlačilo moje vnútro! Vyskočila som na nohy a zakňučala.
Moje ja, Akira ... sa zmietala v návaloch plameňov a ostrého mrazu. Mykala som hlavou aby som sa toho pocitu zbavila ale našlo to. Moje svaly sa roztriasli, o niečo som prišla!
„Vráťte mi ho!“ kričala som aj keď som nechápala o čo ide. Vrieskala som na celý les naplnená hrôzou a hnevom aký som v živote necítila. Dychčiaca bez zmyslu som začala kopať v mäkkej lesnej pôde jamu, driapala som pazúrmi korienky rastlín až to, tak rýchlo ako začalo aj skončilo. Prekvapene som stála a hľadela na jamu v zemi ktorú som spravila.
Nechápala som čo sa stalo, ale pocit straty a zrady ma stále dusil. Niečo mi vzali.
Znovu som začala kňučať a z hrdla sa mi vydralo hlboké zavytie. Jeho sila ma prekvapila, nevedela som že niečo podobné dokážem, ten zvuk bol natoľko silný že ma donútil zakloniť hlavu a pokračovať v ňom.
Musím sa vrátiť do cirkusu! Skrslo mi v hlave. Musím zistiť čo sa mi teraz stalo a ak mi niekto niečo skutočne vzal, nájdem to tam ... alebo aspoň stopu. Zistím kto som.
Rozbehla som sa dolu stráňou smerom k mestu, smerom k miestu ktoré nechcem volať domovom, ale inak ho nazvať neviem.
Rýchlo som prebehla v tieňoch budov a stromov tak, že ma nezahliadol jediný pár ľudských očí. Zvyšok rátať nebudem, jazvečík ktorý na mňa spustil krik až dovtedy kým ho nezahriakol jeho paníček? Čo sa mu stane, dostane na večeru a pol misky granúl menej? Mačka ktorá s vreskom ušla, skôr než som sa stihla priblížiť? Nestáli mi za to.
Pred očami som mala neustále pásikový stan cirkusu. Nepoznala som cestu, ani mesto ale stačilo ísť proste priamo za ním. A samozrejme sa vyhýbať ľudom, zastavila som až pred bránou. Cirkus bol už zavretý, návštevníci vyprataní z areálu. Zodvihla som hlavu a rýchlo nasávala vzduch, niečo mi hovorila že sa tam musím vrátiť.
Musím zistiť čo sa mi pred chvíľou stalo ale premkol ma strach.
Toto miesto, domov ... ma väznilo celý život.
„Spamätaj sa Akira!“ zavrčala som nahlas a rýchlo oplotenie preskočila a schúlila sa v tieni maringotky kde spávali strážci a čivava. Malý, uvrešťaný pes ktorý si každú noc pred mojou klietkou dokazoval aký je mocný a tvrdý, zatiaľ čo ja som snívala o tom ako mu rozkušem tu malú zablšenú hlavu!
Znovu som zodvihla hlavu aby sa mi k ňufáka dostalo čo najviac vzduchu a trpezlivo skrčená som nasávala vzduch a analyzovala situáciu. Vyzerá byť ticho, opatrne som sa pohla popri oploteniu smerom k maringotke principála.
Jediné on môže ukrývať niečo čo patrí mne.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár