Cítim jej dych, jej teplo. Život.
Bože zmiluj sa, len jeden jediný raz chcem aby som ... oči mojej kamennej tváre len nemo sledujú ako odchádza.
Pár krokov ďalej odo mňa sa otočila a venovala mi pohľad na rozlúčku, pri tom pohybe sa jej krásne vlasy pohli a zahalili jej plecia čiernym závojom.
Túžim po nej. Bože, len jediný raz a potom ....
Vedel som že sa nesmiem dotknúť človeka, prvé slnečné lúče by ma za trest zničili.
Stojím tu už veky, na ochranu ľudstva pred zlom z podsvetia. Aj keď som si všetko uvedomoval, túžil som ochutnať jej pery, blúdiť rukami po nádherných krivkách a cítiť jej hodvábne vlasy.
Snáď po tisíci krát sa Slnko dotklo západu. Po tisíci krát som cítil ako mi jeho posledné lúče darujú svoju sily. Znovu som smel blúdiť týmto miestom, strážiac jeho brány.
Zdvihol som ruku plnú slnečnej sily a prezrel som si dlaň. Aké by to bolo cítiť na nej jej pokožku?
Otočil som tvár smerom ktorým odišla.
Chodí sem každý deň, každý deň navštívi hrob svojej matky a prinesie jej kvety.
Každý deň sa pristaví pri mojej soche a suší si uslzené líca.
Pocítil som smútok. Nikdy sa nestane to po čom túžim.
Otočil som sa a ráznym krokom vykročil na svoju zvyčajnú obchôdzku.
Noc bola prežiarená splnom, Mesiac sa zdráhavo ukazoval spomedzi vrcholkov hôr a zalieval krajinu svetlými lúčmi bledého svetla. Kde tu som zazrel dušu, vracajúcu sa na miesto svojho odpočinku, ich bledé tváre hľadiace na svoje hroby sa strácali v útokoch mesačných lúčov. Duše ma nezaujímali, mojím cieľom boli požierači. Bytosti ktoré odmietli posmrtný život a v túžbe po pozemskom živote napádali ľudí a snažili sa vypudiť ich dušu z teľa, ktoré by potom ovládli.
Ďalšia z tichých nocí. Obišiel som smrek, rastúci na tomto mieste ešte pred mojím stvorením a sledoval som nočné ticho. Piskot netopierov, v diaľke štekali psy. Ďalšia z tých pokojných nocí.
Otočil som sa a vracal sa spať svojou cestou. V mysli som ju znovu videl. Na pokožke cítil jej dych. Moja myseľ sa ňou zamestnala natoľko, že som prestal vnímať okolie.
"Vedela som to.." započul som nežný hlas.
Strhol som sa, milostivý bože, toto sa nemalo stať. Nevšimol som si jej prítomnosť.
Stála neďaleko odo mňa, čierny hodváb jej padal do tváre a ona sa usmievala. Usmievala? Ona sa nebojí!
Nevedel som čo mám odpoveď a vôbec, čo mám urobiť. Váhavo som na ňu hľadel, stále sa usmievala a ten krásny úkaz ma prinútil aby som sa pohol vpred. Čakal som že ustúpi, ale mýlil som sa.
"Ja ... verila som v teba. Dnes som nabrala odvahu otvoriť už zavretú bránu." pokračovala keď videla že som zmätený. "Viem kto si, aj to prečo si tu."
Odkiaľ, ako? Nie, nebudem sa pýtať zbytočné otázky a márniť túto chvíľu.
"Bojíš sa?" konečne sa mi uvoľnilo zovreté hrdlo.
Jemne zavrtela hlavou.
"Nie, ja ... ty ... bol si mojou oporou. Aj keď len z mramoru, pri tebe som sa vždy cítila inak. Chvíľkami šťastná."
Sklopila pohľad a zmĺkla. Chvíľu trvalo kým som si uvedomil čo robím, ale keď som sa svojim perami dotkol tých jej, nezáležalo mi na tom, že sú to moje posledné hodiny života. Prekvapene roztvorila oči, ale bozk mi opätovala.
Konečne ... vzdychol som a odtrhol od nej pery. Keď som jej pozrel do očí, bol v nich zvláštny smútok.
"Prečo to robíš?" šepla "Viem čo znamená ak sa dotkneš človeka a ..."
Pohladil som ju po vlasoch a usmial sa. Palcom som utrel slzu, ktorá jej stekala po líci a znovu ju pobozkal. Ovinula okolo mňa ruky a tisla sa ku mne, rukami som si k sebe tlačil jej chrbát.
Bola presne taká, ako som si vysníval. Jednou rukou som jej vošiel do vlasov a nechal ich obtočiť sa okolo mojich prstov. Hladil som ju po chrbte a vychutnával si jej pery.
Môj čas prestal ubiehať a ja som pocítil už toľko krát známy pocit.
Slnko, jeho lúče ktoré mi na západe požičali silu mi je teraz vezmú. Tentokrát navždy. Porušil som pravidla a prijmem trest.
Môj kúsok raja mi stál zato.
Smutne som jej pozrel do oči a prešiel po líci ukazovákom.
"Nezabudni na mňa." šepol som.
Mlčky prikývla, a s mokrými lícami ma objala.
Zbohom láska a ďakujem za to že si tu bola.
Slnko sa vyhuplo na oblohu a moje nemé kamenné oči už nestihli zachytiť jej posledný pohľad.
Mal som právo na svoj ráj a neľutujem že som do neho vstúpil ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Kazdopadne, pekne napisane a putave.