-Iba tak- (nená)vidím svoju dospelosť...

(-A-) ***

Raz mi mama napísala: Boli sme v meste a videla som nádhernú kolekciu topánočiek, čo by sa ti páčili. Také tie, ako ty rada nosíš, Conversky. Nechcela by si takéto?
Poslala mi fotku tých najkrajších topánok, aké som kedy videla a mne zasvietili oči na modro. A potom na červeno, pretože som si na nich všimla cenovku.
Tak som mame napísala: Mami, teraz topánky mám, nepotrebujem ďalšie. A nemám narodeniny...
Mama mi na to odpísala, že mi ich chcela kúpiť iba tak.
Nie preto, že mám 20 rokov ani preto, že idem mať 21, ale -iba tak-.
Tak som sa teda vymáčkla: Mami, ale tie topánky sú hrozne drahé.

Vtedy mi mama povedala niečo, čo ma takmer rozplakalo: A načo sú mi všetky peniaze sveta, keď zarábam veľa a neustále to len odkladám? Ako inak ti teraz, keď ťa nemám pri sebe, môžem urobiť radosť, ak nie aspoň takouto maličkosťou, ak viem, že ťa poteší? Keby som si mohla kúpiť tvoj čas, aby si prišla sem za mnou (mama je dlhodobo v zahraničí), zaplatila by som zaň úplne hocikoľko.
A tak som sa rozhodla, že koncom augusta si spravím dieru v rozvrhu, aj keby ma to malo stáť čokoľvek, a v tých converskách ju prídem navštíviť. A nakŕmiť veveričky pekanovými orieškami.

Posledné dni sa cítim osamelá ako snáď nikdy, ako keby moja psychika cítila, že sa začne diať niečo nečakané, niečo nekalé, niečo zlé. Už je to dlhšie, čo som nevidela mamu, a začína mi chýbať. Čím viac sa skracuje pobyt v práci, tým ťažšie sa mi tieto dni znášajú.
Takmer rok som túžila po tom, aby som konečne vypadla z bytu, v ktorom som bývala so starkou, a dnes večer by som dala čokoľvek za to, aby ma vyháňala od počítača o desiatej večer spať. Niekto by tu bol. Nebolo by tu ticho, nebol by tu sterilný chlad, ktorý ma núti si tuším zase raz obliecť svete. Ako raz povedala mielikki (tuším, že to bola ona), vždy, keď jej je divno, tak jej príde zima. Aj mne teraz došla.

Zajtra nastupujem na 8dňovú šnúru do práce. Prinesie mi toľko peňazí, že keby som veľmi chcela, môžem si tie conversky kúpiť troje a sama. Ale nechcem. Mnoho ľudí mi povedalo, že si nevážim peniaze, ale tak to nie je. Je správne, že si odkladám peniaze z období, keď som robila, že si robím škrečkovacie zásoby. Keď prídem na školu, čo bude už v septembri, tak nebudem mať zrejme zhruba tak tri až päť rokov čo do huby. Bude to povzbudzujúce. Skoro rovnako ako terajšia ubíjajúca práca striedaná ešte ubíjajúcejším nič nerobením.
Zistila som, že pošli do prdele všetky moje záujmy okrem písania a hrania na gitare. A že písať už ani zďaleka neviem tak, ako kedysi. Že už sa len na všetko sťažujem a vôbec, správam sa ako starý idiot. A že som zostarla a budím sa s tým, že ma často niečo bolí. A hypochondricky premýšľam, či to nie je niečo vážnejšie. A bojujem s chuťou si zapáliť cigaretu, a s kopami neumytého riadu v dreze, s upchatou výlevkou a zvyškami polopokazeného jedla. A všetko je akési šedé.

Kedysi som túžila po tom, aby som bývala sama. Stále je to niečím... sebestačné. Zodpovedné. Áno. Ale samé. Sama... sama... sama... sama. Ako žlté slnko vo vychádzajúce ráno svietila predo mnou vidina, už dobrého štvrťroka svietila jasne, jasne, jasne... LETO.
Bola som odhodlaná sa kľudne aj zodrať z kože, len aby bolo leto ako zo sna. A momentálne by som mala najradšej jeseň. Jeseň za tým letom.
A možno jeseň svojho života, ale to už som asi naozaj príliš pesimistická.

To som naozaj bola taká naivná, že som si myslela, že by mi prvé leto v mojom živote mohlo konečne vyjsť podľa predstáv? Nemalo mať veľa rozdielov. Mala som pracovať (ako vždy), makať, variť sa v tom teple v práci a zarábať bubáky. Ale do toho... je to vlastne jedno. Nie je to také hrozné, ako sa zdá. Ja tie peniaze proste odložím.
Nerozhádžem ich a budem dokonalá a šetrná ako môj starý otec, ktorého za to nenávidíme. Tie peniaze, ktoré som si na to vyčlenila, proste odložím bokom a ušetrím. A rodina ma pochváli a ja pôjdem do hajzľa vyvrátiť posledné ideály o sebe samej.

Mala som vôbec ešte nejaké? Že si dokážem stáť za svojím slovom a spraviť niečo pre zmenu? Spraviť konečne raz niečo?
Nevidela som nikdy poriadne jazero, tobôž more. Nikdy v živote som nepáchla na festival a na trištvrtine koncertov, na ktorých som bola, som účinkovala, z toho na polovici som zarobila. Nikdy v živote som nestanovala, už tobôž nie spala pod holým nebom. Na prstoch dvoch rúk viem spočítať časy, kedy som večer sedela pri táboráku. Každý jeden tábor, na ktorom som bola, som mala platený ako vedúca či inštruktorka.
Ja som vlastne nikdy nemala detstvo ani mladosť. A rovno vhupla do dospelosti.

Ja už si asi proste tú mladosť nevrátim, ani keby som veľmi chcela. A zrazu sa cítim nechutne staro, nechutne dospelo, nechutne zodpovedne a nechutne zo seba samej. Som sklamaná z toho, že neviem zakričať, čo viem už dávno: A načo sú mi všetky peniaze sveta, keď zarábam veľa a neustále to len odkladám? Stoja mi za to, keď som nikdy v živote nezažila SVOJE leto?! Nikdy v živote som nezažila... nezažila... nezažila.

Nie, nikdy. Asi by som sa s tým mala zmieriť a nesnažiť sa to zmeniť a to bude príznak posledného štádia dospelosti.
Prepáčte, idem sa sama zo seba vygrcať ponad zábradlie môjho balkóna.
A PRISAHÁM, že po dnešnom večeri zajtra alebo najbližšie, keď budem počuť nejakého žobráka pekne nôtiť alebo hrať, tak mu dám do ruky 20 eur.

Iba tak. Len aby som si pripomenula, že ešte nie som celkom dospelá, ale že už k tomu chýba iba krok a že som vlastne mladosť odsrala. Odsrala chorobou, odsrala prácou, odsrala niečím, čo som vtedy ešte nemala robiť. Že nikdy nebudem rozprávať tak ako vy "vtedy a vtedy tam a tam s tým a tým..."

Iba tak. Iba tak si musím proste na to zvyknúť... A odpusťte, že som vám to rozprávala a tak dlho, ale chcela som, aby ste vedeli, že to, že niekedy niekomu pripadám ako zakomplexovaná 40ročná krava, to, že sa kvôli tomu so mnou každý rozíde, že sa kvôli tomu mám chuť rozísť aj sama so sebou. Navždy. Nastálo.

Občas sa vážne tak strašne nemám rada...

*** - vysvetlenie nájdete v profile

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu