Ako chcem variť, piecť, upratovať, nadávať a kupovať darčeky na svoje vlastné Vianoce

Som christmasophile, alebo tiež vianocofil, priznávam sa hneď na začiatku a apelujem na všetky bytosti, ktoré neznášajú Vianoce (minimálne po minulé roky boli tieto bytosti na Birdzi mimoriadne rozšírené), aby tento blog nečítali, ak si nechcú ešte viac pokaziť svoju už aj tak nadchádzajúcimi Vianocami pokazenú náladu.

Aj u nás doma to koniec koncov tiež býva občas drsné. Nezdá sa to, ale rodina sa dokáže pohádať na jedle, stromčeku, darčekoch, závesoch, zasadacom poriadku pri stole pre štyroch, na tom, ktorý darček sa otvorí prvý, kto si dá alebo nedá trubičku... možností je neúrekom a je len a len na nás, ktorú z nich si vyberieme ako najvhodnejšiu alebo ako majstrovsky vykľučkujeme zo spleti stresovacích hádok do pokojného mora ideálnych Vianoc, ktoré nikdy nemôžu byť tak celkom ideálne.

Odmalička som však Vianoce milovala. Majú v sebe proste niečo, čomu som nikdy nevedela odolať. Vôňu smotanovej hríbovej polievky a rozvoniavajúce mandarínky a mačacie oči po celom dome, vyhrávajúce anglické koledy, ligotajúci sa stromček, pod ktorým sú naukladané čo najkrajšie zabalené darčeky - niektoré boli v minulých rokoch balené aj detskými rukami, takže podobne úboho aj vyzerali, a to bolo na nich najvtipnejšie. Do toho všetkého ten príjemný stres, aby bolo všetko hotové načas.

Motýliky v bruchu, keď si vaši najbližší rozbaľujú darčeky od vás a vy čakáte, či sa im budú alebo nebudú páčiť (tento rok práve tento bod z mojej strany odpadá a ja si priznávam, že som to naozaj posrala. Nabudúci rok sa musím na Vianoce pripraviť lepšie a naozaj darčeky vyriešiť v predstihu.).
Ten pocit, keď nájdete pod stromčekom niečo, čo ste neočakávali, nejaké prekvapenie a vy neviete, čo je vovnútri a dychtivo očakávate, čo tam je tento rok, čo je prekvapivé. A najúžasnejší je ten pocit, keď sa vo vás rozleje pocit vďačnosti, ak je to niečo, čo sa vám naozaj páči, a máte chuť toho, kto vám darček daroval rozmliaždiť v náručí.

Och, ako rada by som vrátila niektoré zážitky z minulých Vianoc. Ale tento rok budú také, aké už roky neboli. Budeme spolu v "pôvodnej zostave". Ja, mama a starí rodičia. To sa už dávno nestalo. Vlastne ani neviem, koľko rokov to je. A veľa rokov sa to opäť raz nestane. A aj napriek tomu, že mi momentálne chýba moja polovička, ktorá si to zase raz odkrúca v Ilave, ako väčšinu svojho delikventského života, aj tak sa teším, že môžem byť s našimi.

Bola by som rada, kebyže sa zajtra stretneme a všetci sa dobre bavíme. Jeme, smejeme sa, potom si rozdáme darčeky a všetci sa z nich tešíme. A možno to tak nebude.

A preto niekedy premýšľam, aké to bude, keď raz budem mať vlastnú rodinu. Ako budem vymýšľať darčeky pre svoje deti, ako budem nenápadne vyzvedať, čo by sa im páčilo, ako budem vymýšľať, čo praktické a nie príliš odveci kúpim svojmu manželovi a aby som náhodou nekúpila deťom videohru, ktorú im okamžite ukradne.

Ako budem strašne hromžiť nad tým, že sa mi nevydarilo cesto alebo plnka na metrový koláč, alebo ako sa mi poriadne nepodarí poleva a budú v nej diery, ktoré sa už nebudú dať vyplniť, pretože nezostane čokoláda.

Ako možno zabudnem večer predtým namočiť do vody hríby a tak budú v polievke, ktorá sa u nás jedáva na Štedrý deň samozrejme trochu gumovej konzistencie.

Ako sa bude stavať stromček a bude sa hromžiť, že toto nemá byť tam, ale onam, ako zabudneme, kde sme založili CD/USB/whatever, na ktorom sú nahraté vianočné koledy, ako budú deti snoriť, kde mám schované darčeky, ktoré som pre ne kúpila...

Och bože, ja už chcem svoje vlastné Vianoce. Modrý stromček s maličkými svetielkami, ktoré budú svietiť všetkými farbami, deti, ktoré budú odmietať upratovať, muža, ktorý mi nebude chcieť pomáhať s varením, pretože budem nervózna a budem na všetko pyskovať, ľudí, s ktorými si sadnem za vlastný vianočný stôl, od ktorého sa potom vytratím, aby som mohla ísť zazvoniť na zvonček na stromčeku, čo bude znamenať, že prišiel Ježiško.

A áno, moje deti budú na Ježiška, Deda Mráza alebo Santa Clausa veriť tak dlho, ako to len bude možné! Pre mňa za mňa aj do dospelosti. Aby som ich nepripravila o ich krásne, nevinné detstvo, o ktoré ani mňa nepripravili.

Ach, ako veľmi už chcem svoje vlastné Vianoce. Mať pre koho variť, upratovať, mať sa o koho starať a komu nakupovať. Samozrejme, je to krásne, že momentálne dostanem, o čo si požiadam a že si ma hýčkajú ako v bavlnke, ale niekedy mi chýba, že už by som to aj ja robila rada pre niekoho iného.

Ale raz to bude. Len my dvaja a malá Natálka a chlapec, na ktorého mene sa budeme musieť dohodnúť. Potom sa s ním pobozkáme pod imelom, ktoré bude zavesené na lustri a deti budú dobiedzať, či si už konečne môžu otvoriť darčeky, tak im dovolíme otvoriť jeden darček pred štedrovečernou večerou. S blahosklonným úsmevom milujúcich rodičov. A len potom to budú tie Pravé Vianoce.

O ktorých snívam a budem snívať každé ďalšie Vianoce.

Veselé, krásne a čo najmenej konfliktné Vianoce všetkým ľuďom, ktorí si toto prečítali! Neobžerte sa z koláčov, pomáhajte rodičom, pretože toho majú naozaj dosť, nieže rozbalíte tie darčeky, ktoré ste o deň skôr objavili, a nezabudnite poďakovať aj za darčeky, ktoré sa vám nebudú páčiť, pretože inak je to veľmi nezdvorilé!

A vôbec, nieže sa ožeriete z rumových praliniek!

 Blog

17 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu