Jak zimný sneh v jarnom vlahom ráne,
tak mizneš mi z života rýchlo, nečakane.
Ba vlastne pomaly, no ja som slepá bola,
ružové okuliare... a moja veľká smola.
Niežeby si odchádzal reálne. Neodchádzaš tak, žeby si vzal na chrábt ruksak a odišiel do hôr alebo do vedľajšieho mesta. Odchádzaš pomaly, po molekulách, po častiach, nenápadne a poctivo tichučky, aby som si to nevšimla, kým nebudeš úplne preč.
Nikdy nikto pre mňa neznamenal toľko, čo Ty. Bolo mnoho ľudí, ktorých som milovala, boli priatelia, boli lásky, boli spriaznené duše, boli ľudia, ktorým som mohla povedať všetko... bol si Ty. Moja najväčšia láska. Môj najlepší priateľ. Moje najbližšie srdce, úder jeden na druhý, jeden človek, jedna duša, najväčšia láska vo vesmíre.
Pravá láska nebeská,
keď ťa samo nebo pobozká...
Začala som sa trápiť. Už je tomu dlho a Ty si si to naveľa, naveľa všimol. Spýtal si sa, prečo, a ja som odvetila - lebo na mňa nemáš čas a nesprávaš sa ku mne ako doteraz. Povedal si, že je to preto, pretože mám málo času ja. Možno to bola pravda. Ale prečo sme sa potom zrazu rozprávali inak? Myslela som si, že čím meneje budeme mať na seba času, tým si budeme vzácnejší... tým viac sa budeme rozprávať, keď sa konečne uvidíme.
Rozhovory prechádzali od súkromných na verejné... témy sa menili z dôverných na všeobecné. Slová "ľúbim ťa" sa menili z úprimných na naučené. Smsky a hodinové telefonáty sa menili z každodenných na vzácne a napokon na nijaké. Intenzívny pocit chýbania sa menil na neistý pocit niečoho neurčitého.
Priateľstvo farby čistobielej zapadalo do škály veľkej krabice kamarátstiev farby šedej. Tichý, šedý priemer.
Vždy som mala niekoho, kto v mojom živote znamenal najviac, ale nikdy nikto pre mňa neznamenal toľko, ako Ty. Koľkokrát som plakala od radosti, že Ťa mám. Ako zamilovane som Ti hľadela do očí... najnádhernejších vo vesmíre... ako veľa piesní som venovala iba Tebe a moje srdce pritom spomínalo iba na Teba.
Ako som zbožňovala a stále zbožňujem Tvoj dotyk... ale taký ten, taký ten, čo bol kedysi. Ten jemný, nežný, ten, čo vravel "milujem ťa" aj bez pohnutia pier. Videl si, že som nešťastná, a tak si ma chlácholil slovami "ľúbim ťa" a vravel si mi, ako bude všetko dobré. Ja viem, stále ma máš rád a tak si nechcel, aby som bola smutná. Smutná z toho, že nevšedné sa stalo každodenným.
Ako milujem Tvoje dotyky a ruky. Ako milujem Tvoje slová, oslovenia, oči, Teba samého, ako veľmi milujem Tvoju existenciu. Ako veľa som stratila... ako sme stratili vzájomne.
Naše prvé stretnutie neustále považujem za najšťastnejší deň môjho života. Ten deň sa odohral 6. decembra 2008 a odvtedy pretieklo toľko času, že nečudo, že sa všetko zmenilo. Ale ja som si naivne myslela, že naše "naveky" bude pravdivé, že my to naveky naozaj prekonáme, že budeme spolu stále, že stále budeme... budeme, ako vtedy. Jeden oproti druhému, tak neskutočne priateľsky zamilovaní, tak neskutočne jeden druhým, že nebudeme vedieť vydržať bez jemného dotyku.
Teraz bozkávaš kdektorú a s kdektorou si vravíš, že je Tvoja láska - prečo mám pocit, že vtedy to tak nebolo? Nežiarlim, ale utápam sa v žiali, to je veľký, neskutočný rozdiel.
Láska, čo bola a plynula do neba,
hlásala že bláznim, bláznim sa do Teba.
Nie ako do chlapa, lež ako do priateľa,
žiaľ, láska odišla... snáď bolo jej priveľa...
Venujem Ti posledný, neskutočne bolestivý blog, ktorý sprevádza zovreté hrdlo, trasúce sa ruky, zima na celom tele, ktorú nespôsobuje teplota v izbe, slzy, ktoré sa tisnú na povrch a len tesne pred odchodom z očí si to napokon rozmyslia...
Keď sme naposledy mali vážny rozhovor, bolo to po dlhých mesiacoch. Vtedy si mi povedal, že si nie si istý, či som ešte stále pre Teba najdôležitejšia a ja som Ti povedala, že ani ja to neviem. Plakali sme, obidvaja. Možno si to vtedy myslel úprimne, ja neviem, mám pocit, že už Ťa nepoznám a že neviem, ako to kedy myslíš.
Povedali sme si, že sa stretneme... nevyšlo to. Odvtedy si to vzdal a nič sa nedeje. Koľkokrát som sa spýtala, kedy môžem prísť... po to sľúbené objatie, pozretie sa do očí... po to sľúbené milované... Nikdy to nevyšlo. Vzdal si to a teraz to vzdávam aj ja. Vzdávam to, pretože už viac nevládzem.
Nevládzem sa pozerať na to, ako sa už nevieme rozprávať dlhé hodiny o ničom, ale máme problém prehodiť niekoľko zmysluplných viet. Nedokážem sa pozerať na to, že Ti nie som schopná povedať, čo ma trápi, pretože jediné, čo mi povieš, je "to bude dobré", alebo to zoberieš tak neskutočne ľahkovážne, že mi je z toho ešte horšie... možnože som to zapríčinila ja. Možnože som mala na Teba primálo času. Možnože som mala byť iná. Možno som si Ťa mala viac strážiť...
Možno, ale ja som to inak nevedela.
Desím sa okamihu, kedy mi prestaneš chýbať, pretože viem, že ten okamih raz príde. Desím sa okamihu, kedy budem zaspávať bez myšlienky na Teba a bez myšlienky na Teba sa budem prebúdzať. Desím sa okamihu, kedy si nebudem pamätať náš prvý dátum stretnutia. Budem plakať, keď si uvedomím, že si iba s ťažkosťami spomínam na názov našej piesne. Bude ma neskutočne mrzieť a vyhŕknu mi slzy, keď si uvedomím, že Tvoje miesto v mojom živote už niekto zaplnil, že niekto je teraz na prvom mieste.
Budem neskutočne nešťastná z toho, že som Ťa stratila a že sa s tým jedného dňa zmierim. Nechcem sa s tým zmieriť, ale čas zahojí všetky rany. Viem, že mu to bude trvať dlho, ale napokon ich zahojí, napokon... zabudnem... teda, nezabudnem, ale nebude to bolieť...
A keď to nebude bolieť, tak zomrie vo mne tá najkrajšia časť mojich citov, aké som počas môjho doterajšieho života zažila. A zrazu budem z obrovskej časti mŕtva a najhoršie bude, že vtedy už si to neuvedomím a proste taká mŕtva ostanem. Iba teraz si uvedomujem, že umieram...
So I lay my head back down,
and I lift my hands and pray
to be only yours, I pray
to be only your, I know now,
I lost my only hope...
Netuším, či niekedy budem niekoho milovať viac ako Teba, môj najdrahší priateľ, moja láska, moje druhé ja, moje zlatíčko, môj poklad, môj miláčik, moje všetko. AK áno, tak ten človek bude dúfam šťastný a bude si to vážiť...
Dnes je veľmi, veľmi smutný deň... Deň, kedy si uvedomujem, že naše najlepšie priateľstvo, a možno priateľstov ako také, je smrteľne choré a už niet nikoho (ani teba), kto by ho zachránil.
Prepáč, že končím - prepáč, že som písala tak veľa. Prepáč, ak si to prečítaš a raní Ťa to. To som nechcela. Prepáč, ak si to neprečítaš - nemala som silu Ťa na to upozorniť. Prepáč, že nevládzem - prepáč, že plačem...
Milujem Ťa... kdesi vovnútri Ťa budem milovať, až kým neumriem alebo kým neumrie obrovská časť zo mňa. Milujem minulosť a spomienky na to, akí sme kedysi boli... spomienky sú to jediné, čo momentálne v rukách mám.
S láskou spomíname...
*** - vysvetlenie v profile
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
"Budem neskutočne nešťastná z toho, že som Ťa stratila a že sa s tým jedného dňa zmierim. Nechcem sa s tým zmieriť, ale čas zahojí všetky rany. Viem, že mu to bude trvať dlho, ale napokon ich zahojí, napokon... zabudnem... teda, nezabudnem, ale nebude to bolieť...
A keď to nebude bolieť, tak zomrie vo mne tá najkrajšia časť mojich citov, aké som počas môjho doterajšieho života zažila. A zrazu budem z obrovskej časti mŕtva a najhoršie bude, že vtedy už si to neuvedomím a proste taká mŕtva ostanem.
Budem neskutočne nešťastná z toho, že som Ťa stratila a že sa s tým jedného dňa zmierim. Nechcem sa s tým zmieriť, ale čas zahojí všetky rany. Viem, že mu to bude trvať dlho, ale napokon ich zahojí, napokon... zabudnem... teda, nezabudnem, ale nebude to bolieť...
Milujem minulosť a spomienky na to, akí sme kedysi boli... spomienky sú to jediné, čo momentálne v rukách mám..."
používaš moje myšlienky a v 99% tohto blogu som sa našla.. netuším ako je to všetko možné ale.. vďaka.. "..za to , že vo svete plnom pretváky a prianí bude to dobré, má človek skutočne občas pocit, že nie je sám a jediný čo cíti toto.."