...premýšľam, či by som nemala napísať opäť raz niečo o tom, čo sme spolu zažili, ako nám bolo spolu niekde dobre, ale dnes sa na to necítim. Nie kvôli tomu, že by som nechcela, ale to vieš - nechcem písať tak úplne vecne, realisticky a spomínať si na všetko v slovách "robili sme to a to"...
Chcem si radšej spomenúť totiž na to, čo som vtedy cítila, ako mi bolo naposledy v Tvojom objatí a ako som sa naposledy cítila, keď som zaspala v Tvojom náručí. Je tak ťažké vysvetliť, aký je to pocit, keď sa zložím najbližšie k Tebe, ako to len ide, a potichu počúvam tlkot Tvojho srdca. Robíš si zo mňa srandu, že sa mi chce spať, ale prvotne to tak vôbec nie je. Je to preto, pretože Tvoje teplo, Tvoj dotyk a zvuk Tvojho srdca vo mne vyvolávajú neodmysliteľný pocit pokoja, pohody, lásky a istoty.
Proste mám vtedy pocit, ako keby som bola doma, ako keby som bola tam, kde odjakživa patrím. A nutne, keď vtedy zavrieš oči a zložíš hlavu, kde zaspíš lepšie, ako v teple domova? Možno je to na úsmev, možno je to aj na smiech, ale jedno viem - že krajšie, než pri Tebe zaspať, je už len jedna vec.
Ráno sa pri Tebe zobudiť, otvoriť oči, ešte sa ani poriadne nestihnúť rozhliadnuť po okolí, a uvidieť vedľa seba Tvoju tvár. Väčšinou už s otvorenými očkami. Ako si ma k sebe pritiahneš, pousmeješ sa - a už som Ti vravela, že máš k ránu najkrajší úsmev? Taký ten, ničím nekrytý, ešte ospalý, úprimnejší než kedykoľvek, taký ten, ktorý nepremýšľa nad ničím, iba nad šťastím, že sme spolu, že nevstávame zo svojich vyhriatych postelí každý osobitne.
Ten úsmev by som nedala za nič na svete, takisto ako tie ranné chvíle, ranné dotyky a bozky, pocit, že Ťa tam mám, že to nie je sen, že naozaj v toto ráno si tu so mnou, a že k šťastiu nám nechýba absolútne nič. Zabudnúť na všetko vrátane zabudnutia, a predsa spolu prežívať vlastne úplne bežné veci. A ani neviem, prečo som to chcela takto básnicky vypísať - asi si to neprečíta nikto iný než Ty.
Ale na druhej strane to nikomu inému nie je ani určené. Majú to byť slová pre Teba, má to byť niečo, čo Ti má na perách vyčarovať úsmev, čo má pohladiť Tvoju dušu a tvár vtedy, keď ja svojimi dlaňami k večeru a k ránu nemôžem. Momentálne mi do uší znie hudba, ktorá vo mne rozochvieva neskutočnú túžbu premiestniť sa k Tebe, zázrakom, okamžite - ale to v konečnom dôsledku cítim stále častejšie a aj táto chuť ma chytá stále častejšie. Kiežby to bolo možné...
Ale raz bude aj to. Chcem tomu veriť, verím tomu, verím v budúcnosť a v to, čo bude s Tebou, lebo ničomu inému veriť nemá zmysel. Ako keby to bolo bývalo práve teraz si spomínam na Tvoj ranný úsmev, a to čaruje na mojej tvári taký podobný tomu Tvojmu. Chcem, aby si vedel, že už neskutočne dlho neviem vysloviť, čo pre mňa znamenáš, a mám pocit, že najlepšie to ide práve v to ráno, bez slov, dotykom, úsmevom a prítomnosťou.
Ešte som s Tebou nezažila škaredé ráno, a myslím si, že ani nezažijem, nikdy. Vlastne, vždy je tak krásne, že mi spraví krásny celý deň. Preto veľmi dobre viem, že s Tebou bude krásny celý môj život. Kedysi som chcela poznať nové krajiny, nových ľudí, nové pocity a nový cit, stále len niečo nové, ale s Tebou je nové všetko. Nové, a predsa stále rovnaké, úplne na prvý pohľad obyčajné, nezmenené.
Zrazu som našla, čo som hľadala, a hľadať ďalej nebudem. Nemám čo a nemám prečo. Si dokonalé stelesnenie môjho šťastia, ktoré sa proste jedného dňa prechádzalo okolo a ja som oň zakopla. Našťastie iba jemne, tak sa nevyplašilo, neušlo.
Láska, ktorá pozná to pravé, pravá láska, má kráčať ruka v ruke s pocitom šťastia, nemá toho druhého uvrhávať do niečoho, čo nie je v poriadku, čo mu nečaruje úsmev na tvári. Ako však vyjadriť, ako veľmi šťastnou ma robíš Ty?
Nijako... iba ak ranným prebúdzaním, iba ak ranným úsmevom viem vyjadriť, ako veľmi Ťa milujem a ako veľmi si vážim, že ťa môžem mať pri sebe a že to nebude posledný krát ani tentoraz....
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tikalok
2. 5.mája 2010 15:00
...
Napíš svoj komentár