Nedeľné popoludnie. Miestnosťou mi znie hudba, ktorú zbožňujem a ktorá len dopĺňa toto popoludnie plné slnka a čerstvého vzduchu - a vône vyprážaných rezňov, ktorá mi občas do izby vnikne popod dvere. Premýšľam, kedy mi naposledy bolo takto dobre - cítim sa šťastná a tak zaujímavo ľahká, že to je ťažko vysvetliteľné.
Včera v noci som sedela na parapete v mojom otvorenom plastovom okne, pozerala sa dole na rozkvitnuté orgovány, ktoré prenikavo voňajú a ich biele kvety sú krásne viditeľné ešte aj v tej tme, ktorá vládla naokolo, pretože všetky okná v našom dome už mali pozhasínané lampy a bránili sa pred tmou tvrdým spánkom.
Miesto toho, aby som do kresla v mojej izbe proti sebe posadila nejakú vzácnu návštevu, usadila som tam svoju gitaru čerešňovej farby a premýšľam, koho by som mohla navštíviť, aby som sa s ním mohla podeliť o svoju dobrú náladu. Mám chuť ísť sa prechádzať vonku, niekam ďaleko, a premýšľam nad tým, že vytiahnem bicykel a pôjdem niekam veľmi, veľmi ďaleko, na miesto, ktoré je pokojné a tiché, alebo... už viem.
Nedeľné popoludnie, ako stvorené na to, vychutnať si jeho výnimočnosť, čerstvosť jeho vzduchu, voľnosť jeho ničnerobenia, vzácnosť okamihu samoty, výnimočnosť šťastia, ktoré sa rozlieva srdcom, keď si uvedomujeme, že sa chystáme na niečo pre nás veľké, čo sme predtým vôbec neplánovali.
Teším sa na dlhú vychádzku po vonku, na túru, ktorá unaví moje nohy a o to viac povzbudí moje telo - strašne sa teším na vystupovanie po zelenej hore, v ktorej už dávno čvirikajú roztomilé jarné vtáčatká, teším sa na šuchot hory, ktorú budem počuť ako jemné pozadie k mojej mptrojke, teším sa na niečo, čo som vôbec neplánovala, a napriek tomu to bude najkrajší zážitok z tohto týždňa. Proste to viem.
Zbožňujem okamihy, z ktorých sa skladá náš život. Milujem pocit, kedy človek môže ísť, kam len chce, napriek tomu, že si to nijakým spôsobom nevynucuje. Voľnosť, ktorá z toho plynie, bezstarostnosť, ktorá sa šplhá do výšin, akási forma nezodpovednosti, ktorá sa vlieva do žíl a na moment otrávi telo absolútnou eufóriou. A cítim sa dojatá z toho, že žijem.
Niekedy sme tak nenormálne radi deťmi, že si to ani neuvedomujeme, a proste to iba žijeme. Nedeľé popoludnia sú na to naozaj ako stvorené, nech mi nikto netvrdí opak, pretože to tak nie je.
Náš život sa nemeria počtom nádychov a výdychov, ale počtom okamihu, ktoré nám vzali dych.
Mám nenormálnu radosť, že už onedlho mi slnečné lúče na vrchole hory nad naším mestom vezmú dych. Radosťou, pocitom voľnosti, výnimočnosťou okamihu, ktorý sa nikdy nezopakuje.
Milujem nedeľné popoludnia. Milujem život a okamihy, ktoré berú človeku dych, keď si uvedomí ich existenciu...
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
... som rada tomuto pozitívnemu článku...