Neskutočne metalistická romanca

(- ***

(na Sárinkin štýl - alebo tiež Overenie Murphyho zákonov v praxi... )

Jedného dňa, bol to práve piatok a nie trinásteho, ale dvadsiatehodeviateho, si tak chodím po Banskj Bystrici, navštevujem obchody, ktorým sa nad vchodom týči nápis "Čínsky obchod" a brakujem v nich s veľkou úspešnosťou a finančnou úsporou veci, o ktorých by nezainteresovaný pozorovateľ rozhodne povedal, že som ich kúpila v značkovom obchode na gothic outfity.

Po tom, ako som tak pekne-krásne vybrakovala svoje bankové konto a ďalší čínsky obchod so spokojnosťou na stodvadsať percent, som sa pobrala smer Banská Bystrica mesto ("ďoviďenja, maťe sa pekneee!" počujem ešte niekde pri dverách) na starú, hnusnú, smradľavú, klimatizovanú a nevykúrenú barabizňu, ktorá si ľudovo nadáva autobus a za ktorý pýtajú už tak neskutočné peniaze, že človek premýšľa nad tým, kto sa na tom preboha nabaľuje. A ceny prímestkých liniek stále stúpajú, no ale nie o tom som chcela.

Čoby slobodná, nezadaná žena vyzerajúca po 24hodinovej službe ešte mimoriadne použiteľne som zastala v sklenenej búdke, ktorá ma ochránila pred huge snežením, ktoré si to pálilo vonku, zložila som dve veľké tašky na zemi a z búdky som vyšla do toho sneženia späť, aby som splnila svoj zamrznutý nikotínový deficit. Nejako podozrivo sa to tu začalo zbiehať, samí školáci a pár starších ľudí a tak ďalej a tak ďalej až po mimozemšťana a Alfa a... JEHO.

Bože, bol tak krásny. Prišiel, rozžiaril všetku tú brečku naokolo, ktorá kedysi ráčila byť snehom - celý v čiernom, na blond vlasoch kapucňa, dlhý čierny kabát, čierne rifle, kanady, v ruke niečo podobné architektskému tubusu, očividne s nejakými tými papiermi a náčrtmi. Jediné, čo na ňom nebolo absolútne dokonalé, boli dve veci:

1. Zadok mu zakrývala veľká taška, ktorú mal prehodenú cez plece
2. V ušiach mal mp3ku, a tak nemalo zmysel robiť nejaké divné zvuky, aby som upútala jeho pozornosť

Sledovala som, ako ležérne vytiahol krabičku s cigaretami a ležérne si pripálil veľkým benzínovým zapaľovačom, ktorý svojou silou by pri dobrom zamierení podľa mňa podpálil menšiu budovu. Och, bol taký dokonalý a fajčil rovnakú značku cigariet - okamžite som mala chuť sa na neho vrhnúť, ale uspokojila som sa s tým, že som nahodila čo najprudšie metalový výraz, snažila som sa schovať kapucňu od tej blbej chlpatej ružovej bundy, čo som mala na sebe, ukázať na svetlo svoje sieťované rukavičky a založiť si za uši tie blbé vlasy, ktoré mi neustále odstávajú na všetky strany ako ježkovi po tresknutí 10 000 voltami.

Po dofajčení som sa obozretne postavila na miesto vedľa neho a dúfala, že tlačenica začne byť neznesiteľnejšia - aj začala, až som napokon pochopila večnú filozofickú otázku, ako sa cíti makrela v konzerve. Ale namakrelovaná na takom krásavcovi, koniec koncov, prečo nie... až dokým neprišiel náš autobus z autobusovej stanice, nespomalil na úroveň dvadsiatich kilometrov za hodinu, ukázal nám, že kde nás asi naloží (ľudia namakrelovaní v autobuse na všetkých dvoch dverách), a pálil si to ďalej.

"Nechcem hovoriť, že som to hovorila, ale do piči, ja som to hovorila!" zasušila som si a tentoraz som dokonca ani neklamala. Pred chvíľou som tam s veľkou vervou strašila dve zrejme prváčky na strednej, že za mojich stredoškolských čias nás tu autobus bežne počas piatkov nechával. Niekto poznamenal, že autobus ďalší ide o dvadsať minút, a niekto, kto mal aj rozum, na to oponoval, že o 25 minút ide vlak. Zatiaľ sa môj metlácky idol vedľa mňa, Bezmenný, strašne začal smiať na mojej poznámke a potom sme sa naraz obidvaja oddelili z toho davu a pridali sa k menšiemu davu mieriacemu k neďalekej vlakovej stanici.

A vtedy sa to stalo. Otočil sa na mňa a podvihol obočie - strašne sexistickým spôsobom - a poznamenal: "Toto snáď nie je pravda, ako sa nedá dostať z tejto bystrickej diery..." A už bola ruka v rukáve, bongo v pľúcach a maďarský guláš v hrubom čreve. Odvtedy sa nám papule nezastavili, bavili sme sa o možnom aj nemožnom, čumeli po sebe spredu aj zozadu, pokecali si aj o tom, o čom som si nemyslela, že sa kecať dá (pán Bezmenný menom Martin mi totiž pustil ukážku porn-gore hip-hopu, kde raper spieva o tom, ako udupe niečie dieťa miesto baby-sittingu, a to všetko naplno na celé kupéčko vo vlaku, mali ste vidieť tie smiechy), až sme napokon po nekonečných 40tich minútach vystúpili niekde na Zvolenskej strane barikády a spokojne si obidvaja zapálili, aby sme boli odpálení železničnou políciou, aby sme si išli okamžite zapáliť bokom spod strechy, inak dostaneme pokutu.

A potom som stretla kamarátku, ktorá ma zakecala a on už musel ísť. Prišlo srdečné rozlúčenie, kedy mi povedal "musím už ísť..." a ja som mu na to povedala "tak bež, maj sa pekne" a on na to "však máš môj Facebook"... a už ho nebolo. Ja spokojná, unavená, fajčiaca a kráčajúca domov.

To sa stalo 29ho. Romanca, nie? Zoznámenie presne s tým, s kým som sa chcela zoznámiť, prekonanie obrovského šoku, kedy som zistila, že miesto normálneho copíku má na hlave DREDY (do chvostorožcovej riti! skoro mi vykĺzlo, keď si prvý raz zložil kapucňu), vymenenie si kontaktov (teda, jednostranné, aby som bola presná, nakoľko ja som mu svoj Facebook nedala), potom horúčkovité hľadanie na Facebooku...

A hovno hovno, zlatá rybka, akvárium nebude.

Lebo Facebook (alebo Martin) je blbý a to meno tam nejde nájsť!!

Murphyho zákon pre tento blog:
1. Krásny chalan, ktorý sa ti prihovorí, je buďto zadaný, ženatý, alebo gay.
2. Každý krásny chalan, ktorému sa prihovoríš, je zadaný.
3. Nezadaný chalan, ktorý sa ti prihovorí a prejaví záujem, býva 500 a viac kilometrov od tvojho trvalého bydliska. (toto sú poznatky nesúvisiace s týmto blogom, ale to nevadí)
4. Pokiaľ si od niekoho vypýtaš kontakt, existuje nepriama úmera, že čím viac ti na tomto kontakte záleží, tým je menšia pravdepodobnosť, že bude správny a že ho podľa neho budeš vedieť skontaktovať!

Fuck off Murphy!

*** - vysvetlené v profile

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu