Nesúdení

(-C-) ***

Síce si Klára s Ivou sľúbili, že po úspešnom zmaturovaní už sa nebudú stretávať tak často, napokon opak bol pravdou – a obidve potichu prechádzali fakt, že to možno ani nie je preto, ako strašne rady by sa videli, ale možno skôr tak preto, že Klára to teraz mala doma naozaj ťažké – koniec koncov, rozvod obidvoch rodičov, mama si našla priateľa, ktorý Kláru nemusel asi rovnako intenzívne ako ona jeho... a hoci ani u Ivany doma to nebolo omnoho veselšie (popravde, Ivanini rodičia si už nerozumeli pekne dlhú dobu, hoci to nedávali tak otvorene najavo, ako by ste možno očakávali), tak dievčatá v tomto dvojposchodovom dome nachádzali svoje útočisko a akoby spoločne dokázali podobné veci lepšie prežívať.

Vyzeralo to už viacmenej tak, ako keby sa Klára bola k Ivane presťahovala. Naozaj u nej mala drvivú väčšinu svojich vecí, spávala u nej snáď každú jednu noc – domov chodila pozrieť zhruba tak vtedy, keď matkin priateľ vypadol z domu – a teraz práve jej prišlo rozhodnutie z vysokej školy, že ju zobrali na tunajší odbor, na ktorý veľmi chcela ísť. A práve preto dnes Klára s Ivanou oslavujú – ako inak, v priestrannej obývačke a pri pohároch s červeným vínom, ktoré vytiahli z baru Ivaninho otca.

Asi polhodinu po začiatku tohto dievčenského mejdanu prišiel domov aj Richard, Ivanin otec, ktorému Klára už niekoľko mesiacov dôverne tyká a správa sa k nemu doslova ako ku seberovnému kamarátovi, a rozhodne niekoľkokrát lepšie než k maminmu priateľovi. Ivanin otec – ktorého paradoxne Klára vôbec neberie ako jej otca – je už mierne prešedivený, dobre vyzerajúci muž po päťdesiatke, s mohutnými pleciami a trochu opálený do tváre, s peknými zelenými očami, ktoré po ňom Ivana zdedila, s pestovanou briadkou a fúzami a neustále je za každú srandu, a preto aj teraz, po tom, čo vošiel do obývačky, iba so smiechom zalomil rukami a poznamenal:

- Tak to vás hádam nebudem rušiť, dámy, vidím, že máte čo oslavovať.
- Ale nie! - okamžite sa ohradzuje napoly zdvorilo, napoly úprimne Klára. - Vypi si s nami, prijali ma na školu, takže oslavujeme!
- Oci, však si daj, zajtra aj tak nejdeš do roboty, - okamžite ho nabáda aj Ivana a obidve niekde v kútiku duše ticho predpokladajú, že vedia, prečo prišiel Richard dnes domov sám a Ivanina matka s ním nie je – zrejme ostala ďalej pracovať v tej svojej robote, možno sa oni dvaja zase pohádali pre nejakú hlúposť a tak pani Bruchániková zase raz zahlásila svojmu manželovi, že radšej svoj čas strávi zahrabaná v papieroch, než v jeho spoločnosti... Richard však na svojej tvári nedáva znať, žeby ho to nejako veľmi trápilo, že dnes domov nepriviezol aj svoju manželku, prisadne si k dcére a jej kamarátke na gauč a spokojne načiahne ruku za prázdnym krištáľovým pohárom:

- No tak mi teda nalejte, vy malé potvory, ale iba na dno, vieš dobre, že mi to nerobí dobre na srdce, Ivka – okamžite sa zdvorilo ohradí a obidve dievčatá sa v duchu pousmejú pri spomienke na to, ako ohromne rád si Richard vypije jeden dva poháriky, keď sa mu naskytne príležitosť.
Hoci to Klára ani prinajmenšom nečakala, Richard sa intenzívne zaujímal o to, na akú školu sa to vlastne vybrala, či vie, čo ju tam čaká, ako prebiehali prijímacie skúšky, a vo všeobecnosti z nej vytiahol aj kopu informácií, ktoré Ivanu vôbec nezaujímali. Tak sa stalo, že ich pri zase plných pohároch zastihla polnoc a Ivana sa zdvihla z pohovky so slovami, že zajtra skoro ráno vstáva do roboty, takže ich opustí a ide si dať sprchu a hodiť sa do perín.

Klára, ktorá v tomto dome už naozaj bola ako doma, ju ubezpečila, že do svojej postele vo vedľajšej izbe zaľahne čoskoro, len čo dopije ten kúsok vína, čo má v pohári, keďže by bola samozrejme škoda ho iba tak vyliať. A tak za moment vo veľkom dome osamie v jemne osvetlenej obývačke s Richardom, s ktorým ešte chvíľu preberajú jej výber školy a jej šance zamestnania po skončení tých nekonečných piatich rokov štúdia.
Ako tak vedľa seba sedia, smejúc sa na nekonečných hlúpostiach, ktoré ich v tejto pozdnej hodine napadajú, a v tom momente, ako obidvaja padajú záchvatom smiechu, ktorý sa nedá zastaviť, si Klára uvedomuje, že náhodou zavadila o Richardovu ruku položenú na gauči, a v tom momente si uvedomuje aj ďalšiu drobnosť – a to tú, že spravila zrejme najväčšiu kravinu na svete a Richardovu dlaň jemne zovrela vo svojej.

Na moment ustrnul, ako keby nemohol celkom presne uveriť tomu, čo si práve Klára dovolila, a potom jej stisk jemne opätuje, pričom jej prstami jemne prejde po ruke a obidvaja ako na povel zmĺknu, ako keby sa už dávno odobrali do svojich izieb, celým domom sa ozýva iba ticho, noc a odbíjanie kyvadlových hodín v chodbe.

Vtedy sa Richard veľmi pomaly a váhavo naklonil ku Kláre a jeho pery našli tie jej. Bol to tak jemný bozk, že sa z neho celá zachvela, prenikol celým jej telom od končekov prstov na rukách až po prsty na nohách, a ona si uvedomila, že ju ani na moment nenapadlo uhnúť alebo niečo podobné – zložila svoje ruky Richardovi okolo krku a nechala sebou prenikať intenzitu tých jemných bozkov, ktoré jej venoval, a vôbec neprotestovala ani potom, čo ju opatrne zdvihol z gauča do náruče a preniesol ju po pár schodíkoch a širokou chodbou do spálne, v ktorej inokedy aj tak nespával s Ivaninou matkou, keďže tá už dávno spáva vo vlastnej izbe a manželskej spálni, rovnako ako zrejme manželskému spolužitiu sa viac než účinne vyhýba.

Klára mala za svoj život niekoľko milencov, možno na svoj vek dokonca aj trochu priveľa, vzhľadom na to, že každý jej vzťah takmer katastrofálne stroskotal na nejakej banálnej hlúposti – ale otvorene mohla povedať, že niekoho, ako bol Richard, ešte nikdy v živote nestretla. Každý jeden jeho dotyk bol ako pohladenie vetra, jemný a nenásilný, jeho bozky boli nežné, akoby ich venoval svojej celoživotnej láske z najhlbšieho vnútra, a celý akt milovania bol napriek jeho zdanlivej obyčajnosti tak nádherný, že Klára musela na konci v Richardovej náruči premýšľať, či niekedy v živote už zažila krajší orgazmus.

Keď ju zovrel v náručí, krehkú a akosi zvláštne bezbrannú, a hladil ju jemne po pleciach a po celom tele, rozlialo sa ňou veľmi zvláštne teplo. A asi v tom okamihu, keď medzi nimi zavládlo ticho, kľud a pokoj, Richard potichu vyriekol čosi, čo to všetko spečatilo:
- Keď tak premýšľam nad tým všetkým, tak mám pocit, že som sa do teba zrejme zaľúbil...
- - - - - - - - - - - -
Keď sa Richard niekoľkokrát spýtal svojej dcéry, kde sa podela jej kamarátka Klára, ktorá bola u nich doma naozaj ako doma, vždy odpovedala rovnako vyhýbavo – že Klára sa nijak určito nevyjadrila, ale že to vyzeralo, že u nich doma sa znormalizovala situácia a tak sa teda vrátila k matke a jej priateľovi – a že si napokon zvolila tú druhú školu v Čechách, tú, na ktorej učí strýko Pavol.

Trvalo mu asi ďalší týždeň, kým sa nenápadne všetko vyzvedel, ale napokon si bol istý, že to vie dobre, správne a že si pamätá dobre aj adresu Klárinho internátu. Vtedy už stačilo jediné – nasadnúť do svojho auta, povedať svojim deťom, že sa vráti na ďalší deň a že keby si mamička prišla po veci, tak majú byť k nej slušní, aj ak príde aj so svojím novým priateľom – a vyraziť v ústrety neznámemu.

Nechápal, prečo to robí, ani čo ho k tomu vedie. S Klárou strávil len jednu jedinú noc, na ktorú doteraz nevedel zabudnúť, ale ktorá možno pre ňu samú absolútne nič neznamenala. Možnože príde do Čiech, vypýta si ju na vrátnici na jej internáte, a ona vyjde z dverí s nejakým krásnym, neodolateľným vysokoškolákom a vysmeje sa mu rovno do očí. A možnože všetko bude absolútne inak – to nevedel. Vedel len jediné, že ho ten zážitok s ňou prinútil nasadnúť do auta a vyraziť smer Čechy.

V hlave si neustále premieľal kopu tých bláznivých myšlienok – jeho deti a Klárinu mladučkú tvár, jeho kedysi tak krásnu manželku a potom ten bláznivý pocit pri Kláriných bozkoch. A ako si tak premieľal hlavou tú neskutočnú panorámu hlúpostí, ktoré vo svojom živote narobil a ktoré ešte narobí, predok jeho Audi A6 v rýchlosti 110 kilometrov za hodinu vrazil do obrovského poľského kamiónu Scania, ktorý sa rozhodol, že z neznámych dôvodov z ostrej zákruty vyletí presne v protismere.

Richardove telo identifikovala jeho dcéra Ivana viacmenej iba podľa auta a úlomkov poznávacej značky, ktorá zostala na kufri pomerne nepoškodená. Zaujímavosťou na pohrebe boli dve veci, teda vlastne by sa dalo skôr povedať, že dve ženy – jedna z nich bola pani Bruchániková, Richardova zákonitá manželka a ešte do teraz takmer okúzľujúca žena, ktorá stála nad hrobom s kamennou tvárou a iba málokto pokladal tú tvár za úkryt pre bolesť. Takmer každý vedel, že ten muž o niekoľko rokov mladší stojaci vedľa nej jej už dávno poskytol svoju útechu najlepšie, ako vedel, a že už dávno nie je jej podriadeným, ale rovnocenným partnerom.

Druhou ženou, ktorá bola zaujímavá na tomto pohrebe, bola trochu vychudnutá postava stojaca takmer v poslednej rade, jej tvár zakrytá pomerne hrubým čiernym závojom, ale aj cezeň bolo vidieť slzy veľké ako hrachy, ktoré sa jej kotúľali po lícach – podopieral ju Richardov syn Martin, od Kláry po jeho boku starší skoro o dva roky, a občas na ňu vrhol tak trochu chápavý, a tak trochu prekvapený pohľad. Klára sa triasla na celom tele a jej tiché vzlyky síce nemohol počuť celý dav ľudí zhromaždených okolo Richardovej truhly, ale zato tí, ktorí boli dostatočne blízko, aby počuli jej žiaľ na vlastné uši, sa občas obzreli podobne prekvapene ako Martin.
- - - - - - - - - - - -
Mnohí študenti sedeli na svojich stoličkách v posluchárni trochu nervózne vzhľadom na zvláštnu úlohu, ktorú im na dnes zadal ich profesor literatúry a tvorby, iba Klára sedela vystretá ako svieca a jej oči akosi chorobne hltali riadky jej vlastnej básne, ktorú žmolila v rukách. Netrvalo to dlho, a ich prednášajúci si od nich vyzbieral všetky papiere a pomaly ich položil na stôl, pričom po nich letmo preletel pohľadom a každý jeden takto prekontroloval – samozrejme, zastavil sa práve pri tom Klárinom a vytiahol ho z kopy ostatných papierov, ktoré sa v tom okamihu stali pre neho absolútne nezaujímavými. Jeho oči ako v horúčke hltali papier slovo po slove a trochu nechápavo čítal riadky, ktorými ho poctila jeho žiačka, ktorá nikdy nenapísala ani riadok básne a všetko riešila pomerne komplikovanými, hoci vydarenými prózami:

Tichá večerná izba a tvoj smiech
a ja bola anjel, čo spáchal hriech.
Svetlo, čo hasne a život sám
veril len bielym poverám.
Kradmý len pohyb a tleskot kovu,
čo zráža, drtí, drtí znovu
a ničí kosti, svaly, mäso, krv,
no srdce, i tak zničí prv.
Kostol na majeri, šľachetný a mĺkvy,
kde do zvona zvonári kameňmi tĺkli,
tak zakázaná a krásna veda.
Bez lásky človeku žiť sa nedá.
Nedá sa žiť a nedá ani mrieť,
to človek musel by opäť neuspieť.
Svetlo, čo hasne priamo pred očami
a ja to viem, že smrť si ma tiež zmámi...
Nevadí, drahý. Raz predsa aj tak príde.
Keď mávne mi rukou, kývnem, idem.
Matne si spomeniem a prosím nebesá,
ja bývam v pekle – lež aká tvoja adresa?
Ulicu, dom, číslo v rozľahlom to nebi,
ľahšie mi zomrieť, než s tebou nebyť...

- Slečna Gallová? - ozval sa tichý profesorov hlas celou sálou a Klára sa okamžite postavila, ako keby mala v nohách zabudované strunky, ktoré čakali iba na tento povel. Pohľad profesora ju prebodol a zavŕtal sa jej akoby do najhlbších kútov vnútra – potom jej rukou naznačil, aby pristúpila ku katedre a tam sa jej mimoriadne tichým hlasom spýtal:
- Postava vo vašej básni, ktorej je venovaná, je fiktívna?
- Tak trochu, pán profesor, - ticho povedala, hlava vystrčená dopredu a on ukázal dlhým prstom na nadpis, ktorý jasne hlásal: Richardovi.
- Tak trochu? Slečna Gallová, môj brat Richard zomrel pred niečo vyše rokom pri autonehode, viete to veľmi dobre. Dúfam, že to nemal byť nemiestny žart, pretože od vás by som ho naozaj nečakal.
- Rozhodne to nebol žart, pán profesor, - ticho šepla Klára a horná pera sa jej trochu triasla. Na ďalšiu hodinu dostala jej báseň niekoľko pochvalných slov od profesora Pavla Bruchánika.

Ani nie týždeň po jeho prečítaní tejto básne spolubývajúce našli Kláru ráno v jej posteli s očami dokorán a skleným pohľadom. Diagnóza lekárov bola jasná – predávkovanie nitroglycerínom. Bolo ťažko odhadnúť, či iba správne neodhadla liek, ktorý brala na srdce, alebo či sa jednalo o samovraždu. Akurát profesor Bruchánik ešte niekoľko týždňov po tejto správe nevedel spávať...

*** - vysvetlenie nájdete v profile

 Vymyslený príbeh

7 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu