Niekedy je vlastne lepšie... (vážno-ironická rozprava o vzťahoch)

(- ***

Dnes ma (už zase, čo je u mňa veľmi nečasté) prepadla prudko filozofická chvíľka, ktorá ma donútila na moment prestať potiť kraviny a začať potiť zmysluplné, i keď bezpointové hlboké zádery. A tak som sa, bohvie vlastne prečo, zrejme kvôli včerajším divným večerným pocitom, začala zamýšľať nad tým, čo je vlastne lepšie - či je lepšie byť sám, alebo nebyť sám.

Tí, ktorí sú sami dlho, určite povedia - NEBYŤ SÁM! Chápem ich. Chápem to, ako veľmi túžia po láske a ako veľmi im chýba, ako ich už nebaví iba si predstavovať, ako budú niekoho ľúbiť s tým, že aj on bude ľúbiť ich. Práve preto tu nechcem určovať nijaké všeobecné kraviny, ktorými budem všetkých kŕmiť. Vlastne to jediné, o čo sa snažím, je opäť raz uľaviť svojej, trochu ubolenej, dušičke.

Pretože som tak premýšľala, že nech som sa snažila ako som sa nesnažila (pretože vlastne ani neviem, či som sa snažila alebo som sa nesnažila), dlhší čas som naposledy bola sama... hmmm, nuž, tak asi niekoľko rokov dozadu, zrejme tesne predtým, než som si začala prvý vážny vzťah. Vážne, ja mám furt na krku niekoho. A napokon to vždy dopadne zle. A dvaja chlapi v mojom živote, na ktorých mi naozaj záležalo, sa na mňa obidvaja vykašľali sami od seba a na jedného doteraz neviem zabudnúť. No načo je niečo také dobré?

Aj keď teraz totiž pociťujem obrovskú chuť niekoho ľúbiť. Prehrabávala som sa svojimi starými poviedkami a našla som nejaké poviedky s ľúbostnými zámermi a zápletkami, také tie vydarenejšie aj nevydarené, proste také tie všelijaké pohádzané všetky v jednom priečinku. A tak som sa začítala a zacítila som pri srdci, ako mi to neznesiteľne chýba, a že sa cítim zrazu sama. Že single je asi málo.

A potom som pochopila, že možno to zase až také strašné so mnou nie je. Keď tak som čítala tie moje romantické predstavy o vzťahoch (a možno ani tak neboli romantické, ako skôr absolútne nereálne), tak som premýšľala nad tým, koľko razy sa mi vlastne pošťastilo, niečo také zažiť. Bolo to dvakrát. Dvakrát, a obidvakrát veľmi, veľmi krátko...

Kolikrát člověk může mít rád, tak opravdu, z lásky?
Dvakrát, či třikrát? To ne, i jednou je dost...

A je to naozaj veľká pravda. Premýšľam, koľkokrát som mala naozaj milovala, a premýšľam, že to bolo dvakrát. Dokonca som prekročila Nedvědov priemer, ktorý ospevuje vo svojej piesni. Už vo svojich niečo vyše dvadsiatich rokoch. Celkom veľký úspech, no nie...?

Nebudem vravieť, kto to bol, kto ma dokázal zapáliť tak, že doteraz na to spomínam. Pretože by vám mená nič nepovedali, a oni by si ich mohli prečítať. A ja si to chcem nechať ako svoje súkromné tajomstvo. Chcem si nechať ako svoje súkromné tajomstvo oči tých dvoch ľudí, ktorí ma doteraz občas po nociach strašia a na ktorých spomínam a niekedy túžim vrátiť čas a urobiť veci úplne inak...

Každopádne, premýšľam, načo sú mi vzťahy, na ktoré potom nespomínam - alebo si po čase neviem spomenúť na drobné detaily. Nevie ma striasť z toho, aké to bolo pekné, neviem si spomenúť na niečo, čo bolo výnimočné a na niečo, z čoho ma mrazilo a čo ma potešilo tak, až som plakala od šťastia... neviem si spomenúť na pocity, čo som cítila, hruď sa mi nenadvihne tichou spomienkou na to, ako VEĽMI som ľúbila. Takéto spomienky mám vo svojom živote na dvoch mužov, lenže v mojom živote ich bolo... áno, niekoľkonásobne viac. Skúšala som... zakopávala... a teraz zase stojím na tom chodníku môjho života sama a nutká ma pokušenie zase sa začať obzerať okolo, či nenájdem niekoho, koho by som na tú cestu zlanárila so mnou.

Jedno však už viem - a teraz si to uvedomujem viac než predtým. Chcem mať už na vzťah iba také spomienky, ako na oných dvoch Mojich Osudových, ktorých môžete kľudne nazvať Človek 1 a Človek 2. Áno, je to tak, nechcem ďalší vzťah, na ktorý si o niekoľko mesiacov budem spomínať iba materiálne, ale bez tých pocitov v hrudi, ktoré mnou lomcujú. Chcem ľúbiť celým srdcom, nielen polovičkou, chcem ľúbiť, a nie mať rada...

A na to je niekedy vlastne lepšie si tú pravú lásku iba predstavovať, ako mať niekoho, kto sa za tú pravú lásku iba vydáva. A preto je lepšie niekedy chvíľu (alebo aj dlhšiu chvíľu) vôbec nehľadať a radšej iba bezmedzne, niekedy aj smutne, túžiť. Niekedy je omnoho lepšie v kúte, sama premýšľať o tom, aké bolo niečo krásne alebo ako by sme chceli niečo krásne, ako zahrabať sa v niečom priemernom. Som teraz zatrpknutá na celé mužské pokolenie (okrem Mojich Osudových, ktorí mi paradoxne obidvaja zrejme ublížili najviac zo všetkých...), a možno to ešte potrvá. Práve preto by som sa rozhodne nerozhodla správne, nerozhodla by som sa pre pravú lásku, ale iba pre nejakú racionálnu náhradu. Viem si predstaviť, že by som si zase vybrala miesto normálneho kravského plnotučného iba sójové mlieko v prášku.

Pretože ja som na to expert.

A preto budem radšej sama. Verím tomu, že raz si niekto konečne sám a prvý uvedomí, čo sa vo mne skrýva a že viem milovať. Že milovanie k životu potrebujem a chcem byť takisto aj milovaná. Verím tomu, že sa raz ukáže niekto, kto bude ten Mr. Right, ten, s ktorým bude vzťah plný nádherných okamihov, bez chmár, ktoré by sa nedali prekonať, že budem ešte dlhé mesiace po začiatku lietať niekde vo výšinách, verím tomu, že na mňa príde sám, že pochopí, možno práve z mojich riadkov, že som SCHOPNÁ milovať a možno práve jeho.

Preto je niekedy vlastne lepšie byť sama a smutne premýšľať o tom, aké by bolo nádherné byť s niekým. A predstavovať si tých našich hrdinov na bielom koni a podobných pajácov.

A stejne, ako hovoria okrídlené novodobé príslovia:

Seriem vám na princa na bielom koni, ja chcem upíra na striebornom lamborghini!

*** - vysvetlenie nájdete v profile

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu