Kde začať? Mám byť konkrétna, alebo iba vypísať svoje pocity? Dnes nie sú čierne, sú nádherné, farebné, úžasné, neudržateľné v mojom vlastnom vnútri. Kvôli toľkým ľuďom, že to neviem na prstoch narýchlo spočítať...
Pred Vianocami to vyzeralo tak, že budú smutné, bez rodinky, bez mojej maminy, bez jej polovičky, bez toho, čo mi tak chýbalo. A vtedy mi chýbalo veľa vecí, veľa ľudí, nejaký pocit, že niekam patrím...
Teraz viem, do čích srdcí patrím a ktoré patria do toho môjho. Prechádzka večernou Nitrou... smiech, kávička, cigaretka, magický večer, úsmev a neodolateľná suknička... kopa drobných radostí s kým vždy, tak pravidelné, a predsa vždy tak výnimočné a po tak dlhej dobe...
Praha... magická, stovežatá Praha, zážitky, smiech, zážitky opäť, niečo nové a niečo staronové, niečo tak známe a predsa neznáme, niečo, čo treba spoznávať, a v konečnom dôsledku môj prvý poriadny Silvester, taký ten môj vlastný, vlastný okamih šťastia, slobody, spolupatričnosť... pocit Vianoc, Nového roku, radosť, nespútaná, bláznivosť, taká tá typická...
A napokon Košice... magické Košice. Kam patrím, čo sa to stalo, ako sa to stalo, ako je možné, že za tak málo dní som mala toľko zážitkov, toľko ľudí, že ich mám zrazu plné srdce? Niektorých som videla po toľkej dobe, niektorých prvý raz... prvý nezabudnuteľný raz, ktorý sa mi vryl do srdca ako hrubá čiara, ako tá spred troch rokov a tá spred vyše roka... osobné stretnutia obrovského rázu, ľudia, ktorí píšu dejiny môjho srdca...
Posledné dni mi dodali silu žiť, niežeby som ju predtým nemala, ale dodali mi ju obrovským a masívnym spôsobom, v srdci je zrazu kopa tepla, niečo, čo tam predtým nebolo, je tam pocit, že niekam patrím a viem kam... nie je to jedno miesto, je to všade tam, kde ma niekto potrebuje a kde ja potrebujem niekoho... och, ako krásne to je...
Viem, že keď mi bude smutno, keď mi bude ťažko, otvorím možno túto zlátaninu pár zmysel nedávajúcich slov a budem preberať slová a v každom jednom nájdem vložené tajne meno... meno, ktoré viem ja... mená ako Nika, Marek, Peťo, Maťo, Jurko... mená, ktoré mi ostávajú v srdci a nemôžu sa odtiaľ vymazať nijakým spôsobom. Moje lásky, moji milovaní...
Ďakujem, že vďaka vám niekam patrím. Sú mnohé miesta, ktoré mi niečo dali, niečo mi dala náhoda, niečo mi dalo šťastie, ale obrovsky mnohé mi dala stránka menom Finália... dnes som sa o tom presvedčila zas a znovu a premýšľam... tak spomínam, láskyplne na Ivanku a Maťka, rok dozadu, ten smiech, tie slzy smiechu, tie objatia... spomínam na dnešok a zdá sa mi, ako keby do tretice všetko dobré v týchto magických stretnutiach... bude to tak?
Či to tak bude, ukáže iba čas, ale vyzerá to nádejne. Tak strašne krásne nádherne, že mám chuť začať teraz, o druhej v noci, spievať spoločne s mojím počítačom a mojou obľúbenou skladbou na celý dom... spiaci... ako keby som to ešte nikdy neurobila Čistá eufória, vyžmýkaná z radosti z priateľstva...
A tých pár veršov, čo ma napadlo a čo všetkým venujem...
Ach, plakať budem v momente nášho rozlúčenia,
v momente, kedy priatelia najviac z všetkého sa cenia.
Plakať sa mi chce i teraz, že odišlo to rýchlo,
no srdce mi plné lásky i na to si už zvyklo.
Ja plakať nebudem, bo vlastne prečo nemám,
keď tak sa pozerám, že vzácnejšieho neznám
citu mi, čo by ma zobudil k životu.
V priateľoch jaktěživ najväčšiu istotu...
Stretnem vás opäť a nemám dôvod žialiť,
mám vás tu na dosah a to ma bude páliť
a živiť, nádherne a priamo od srdca.
Šťastný Nový rok, lásky moje, a myslite na to, že "ako na Nový rok, tak po celý rok"...
Tak asi budem zaľúbená do kopy ľudí... do niekoho viac, do niekoho menej, a čaká na mňa rok plný lásky a prestávam sa toho báť....
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
jaro1991
3. 1.januára 2010 02:03
ked sa zidu ti spravny ludia, tak neni o com
2
Tak ak to znamená, že rok 2010 bude pre teba skutočne farebný, šťastný a plný skutočného tepla, ktoré by dokázalo ohriať aj Antarktídu, tak by som ti prial, aby si po roku napísala blog o tom, ako ti tieto pocity vydržali po celý rok.
Som rád, keď môžem čítať takéto blogy, lebo si uvedomím, že niekedy stačí skutočne náhoda, alebo krátky okamih, ktorý môže zmeniť celý život a človek si ho zapamätá a hlavne (a to je to, čo je pre mňa najdôležitejšie) - sakra stojí za to.
Som rád, keď môžem čítať takéto blogy, lebo si uvedomím, že niekedy stačí skutočne náhoda, alebo krátky okamih, ktorý môže zmeniť celý život a človek si ho zapamätá a hlavne (a to je to, čo je pre mňa najdôležitejšie) - sakra stojí za to.
3
farebne ako moje kuriatka, joj ty zlovítko moje milené kedy sa aj ja dokopem k blogu o tom co si mi dala?
Napíš svoj komentár