O akútnej hyperaktivite, nesajúcom vysávači, primrznutej mrazničke a iných srandičkách

(- ***
(Už menej šokujúce, ale stále šokujúce voľné pokračovanie včerajšieho blogu!)

Tento blog smolím, sediac v tureckom sede na čerstvo umytej (nie tak čerstvo, aby bola mokrá) podlahe v kuchyni, pri kombe, ktoré mi reve v kuchyni Karpatské Chrbáty, Heľenine oči a Koňýkove zosmoleniny a za chrbtom sa mi varí voda na cestoviny. Smrad v kuchyni si netreba všímať - po istom časovom intervale vytrvalého skúmania, čo sakra môže na tej vode prihorievať, som zistila, že na ráme sporáka predsa len ostali nejaké mikročiastočky, ktoré sa momentálne dokonale pripekajú - a teda som omnoho spokojnejšia s vlastnými kulinárskymi schopnosťami. Je to prvé jedlo dňa!!! Prvé teplé jedlo!!! Lebo...


...Od rána som sa nezastavila.

Prebudili ma kolegovia z vedľajšej izby, ale nepovedala som ani pol slova - je pravda, že bolo pol desiatej a nebyť ich, tak zrejme prechrápem celé dopoludnie, kompletný obed a značnú časť predpoludnia, vzhľadom k tomu, ako delikatesne na mňa vplýva vonkajšie počasie (áno, je presne také daždivé, ako aj u vás, predstavte si to). A tak som sa vypršala z postele, hodila do hlavy nejaký ten studený chlieb a po rozhliadnutí sa po kuchyni som zhodnotila, že to tu vyzerá ako po menšej nukleárnej bombe.

Tak začala moja raňajšia výprava za čistotu študentskej kuchyne, a to vám nie je dvakrát ľahká záležitosť! Najprv to vyzeralo tak, že hubka a handra budú stačiť, ale napokon som prišla na to, že na ten sporák bude naozaj potrebná drátenka. Špina kričala, skrúcala sa, ale keď sa ja rozhodnem, že chcem, aby tá ktorá konkrétna vec bola čistá, tak predstavte si to, niekedy to dokonca vyjde.

Keď kuchyňa už pomaly, ale isto začínala vyzerať ako u ľudí, tak som sa otočila a s veľkým prekvapením som zistila, že ono je to jedna hodina. Osvetovou činnosťou v prospech výzoru chodby a kúpeľne som strávila čas do odjazdu autobusu o 14:45, ktorý mieril smer hypermarket Tesco. Na zastávku to nemám ani sto metrov od domu, ale predsa som sa bála, že to nestihnem - a že zmoknem ta veľmi, že sa roztopím. Nechápem, kde sa berie všetka tá voda, ale skôr by ma zaujímalo, kde sa berú všetky tie ženské s veľkými dáždnikmi a ešte väčšími riťami narvatými v o tri čísla menších nohaviciach, ktoré svojou kačacou chôdzou a nebezpečnou zbraňou v rukách (rozumej: dáždnik, spomínané vyššie) blokujú celý chodník, takže ich nepredbehnete ani z jednej strany a ani zaboha.

Autobus mi neušiel, hoci som mala pocit, že keď sa pán "šofér" pohol, tak mi ujde zem pod nohami. Myslela som, ako rýchlo mám nakúpených tých niekoľko vecí, čo som si pamätala a ako prebehnem ten nezaujímavý zlepenec najrôznejších kravín, čo sú v Tescu... a keď som stála pri pokladni a vykladala na pás svoj nákup, tak som dospela k dvom veľmi zaujímavým a na sto percent nevyvrátiteľným záverom:
A, Toto veru v rukách neodnesiem, ani keby som sa posrala
B, Posledný autobus ide za 3 minúty

A tak neostávalo nič iné, iba sa to pokúsiť cez celé mesto (cca. 30 minút pešo, ak nie viac) odniesť pešo, a predsa len v rukách, alebo sa pokúsiť udrbať Tesco vozík a domov si to odtlačiť, alebo - zavolať niekoho, kto ma odvezie domov. Napokon som vysockovala odvoz celkom ľahko a doma som sa ocitla rýchlejšie, než som si dovolila dúfať v čo i len najružovejších chlpatučkých snoch. V tom okamihu, keď sa mi v chodbe roztrhla jedna zo šiestich tašiek a z kabelky sa mi urvalo pútko, mobil vypadol z postranného vrecka a roztrieskal sa po schodoch, som si uvedomila, že som mala volať cez deň starej mame (uvedomila som si aj veľmi veľkú kopu iných vecí vrátane toho, že nahlas kľajem na celú chodbu, ale to je iný príbeh) a absolútne som na to v tej horúčke z nového domova zabudla.

Doma ma čakal vysávač v komore a prekvapujúco ešte stále celkom veľké odhodlanie na to ešte dnes niečo spraviť. Treba si uvedomiť, že v takom malom študentskom bytíku veľmi často nájdete síce občas vysávač, ale už sa nemusí stať, že nájdete aj hadicu, prípadne ešte taký luxus, ako dlhú chrómovanú násadku, pomocou ktorej sa dá vysávať postojačky. Ja som splnila až dva kritériá z troch, takže som si vlastne mohla gratulovať a kolenačkovať po izbe, aby som povysávala. Keď však vysávač zahučal a potom stíchol, pochopila som, že sa ZREJME niečo deje.

Samozrejme, že vysávač na maximálnom výkone mi vyrazil tri razy po sebe poistky a ja som sa tri razy po sebe musela liepať na stoličku, aby som si znovu nahodila istič na zásuvky v izbe. Napokon som to vzdala a uspokojila som sa s "eco" výkonom, ktorý mi jednu smietku vypľul tri razy hadicou naspäť, kým ju napokon konečne zhltol. Potom som porušila (ako už som spomínala dnes v stave) veľmi, veľmi dôležitú zásadu prenajatého bytu a novej izby: Radšej nikdy nepozeraj pod posteľ. Ale že som tam pozrela, tak som vlastne ešte obišla celkom dobre.

Predstavte si to! Mŕtve potkanie mláďa mumifikované časom, použitý prezervatív, tri kusy vysniakaných vreckoviek, obal od prezervatívu, dve tuhy od vypísaného pera, sáčok, v ktorom bola istotne marihuana... to boli presne tie veci, ktoré som tam nenašla (zdravím Romanka, dúfam, že pri prečítaní tej vety predtým ti trojnásobne zdvihlo adrenalín a nahlas si povedal "fuj"! xDDD ) Našla som tam iba také tie typické kúsočky niečoho neidentifikovateľného, čo sa pod posteľou objaví, keď tam niekoľko mesiacov nevysávate.

Po dokolenačkovaní mojej izby som hrdo rozprestrela na kuchynský stôl obrus a vedľa televízora som položila misu s ovocím. Na parapetnú dosku som si rozložila pomarančovo-voňajúce sviečky. Všetky zásoby, čo som nakúpila, som schovala do provizórnej špajzičky a do chladničky. Chvíľu mi trvalo, kým sa mi podarilo pomedzi cencúle a kopu drteného ľadu, ktorý by vystavil pre tri stredoškolské párty na intráku, prehrabať ku samotnému priestoru v mrazničke, ale napokon som to zvládla (s veľkou trpezlivosťou mne inak nie vlastnou). A tak budem mať niekoľko dní čo jesť. A zajtra to tu nebude vyzerať ako v typickom študentskom svinčíku. Sporák bude čistý, riady budú umyté a izba povysávaná. Na stole bude obrus a na malom stolíku miska s čerstvým ovocím. Na posteli bude čistá plachta a periny, ktoré nesmrdia nikotínom. Bude to proste ako doma. Aj s tými päťdesiatimidvomi plagátikmi alkoholu po stenách a neviemkoľkých na dverách. Aj s tou Bacardi zásterou priamo nad posteľou.

A mám pripravené aj putá, ktorými si zajtra priviažem toho, kto ma príde navštíviť, o posteľ a už ho nikam nepustím. V najhoršom prípade mi s tým niekto pomôže, ak sa bude príliš brániť. Počas písania tohto blogu som si dovarila, napchala sa do prasknutia a prekvapila som sa, že zmiešaním náhodných ingrediencií z chladničky a špajzičky vznikli asi najlepšie cestoviny, aké sa mi kedy podarili. Môžete si kľudne prísť kúsnuť, ešte mi niečo ostalo. A konečne môžem slávnostne nič nerobiť!!!

O ôsmej hodine večer... teda... sakra... ešte umyť riad a sporák, ktorý som zase pokvapkala.

*** - vysvetlenie nájdete v profile

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu