Tak, ako minimálne desaťkrát do mesiaca (zahrnuli mi to do pracovnej zmluvy) mi o siedmej rannej zazvonil budík len preto, ay som po ňom rozospato treskla a prestavila ho na trištvrte na osem (určite väčšina z nás pozná okrídlený výrok: Vstávam denne o piatej ráno, aby som čím dlhšie mohol nič nerobiť; toto je niečo na ten spôsob). Vtedy mi stačí vstať, aby som bezproblémovo stíhala do práce a nemusela na poslednú chvíľu volať taxík, čo ma trhne na autobusovú stanicu (a našim zvolenským taxíkom v poslednej dobe stačí "iba" 20 minút na to, aby si vás vyzdvihli, čo v praxi znamená, že ste tam pešibusom rýchlejšie, pokiaľ len vaše opätky nepresahujú 15 centimetrov alebo nechodíte o troch francúzskych barliach).
Chvíľu pred druhým zazvonením budíka mi prišla smska, takže som sa vrhla najprv po mobile, potom po stole, na ktorom bol položený, respektíve som sa vrhla z postele doluznak krkolomne papuliakom na ze, aby môj pád zmiernil ružový plyšový zajac, s ktorým spávam (nulová intimita) a ktorý mi zachránil moju ctenú sánku za cenu vlastného bruška (chudák). Napokon som sa vrhla po bolestivo nabitých rebrách, a to všetko iba preto, aby som zistila, že ten, kto mi píše, NAOZAJ nie je žiadny môj tajný ctiteľ (a aj tak viac uznávam verejné uctievanie).
Písal mi kolega, že mu za noc na tvári vyrástol chobot hodný slona indického a že s tým potrebuje niečo urobiť - a hoci poznám fakt veľmi dlhý zoznam romantickejších vecí než sprej do nosa, ktoré sa dajú chlapovi kúpiť (nevynímajúc ponožky, podnožky, vložky ani obriezku predkožky), tak čo by som nespravila pre kolegu?
A tak som vstala trochu skôr, aby som stihla typické ranné umývanie, obliekanie, postieľanie, balenie, kávičkovanie a birdzovanie/fejsbúkovanie (rozumej čekovanie noviniek ľudí, ktorých ešte baví zmysluplné stavovanie a vycapovanie osobných blbín na F , a napokon aj kúpenie tzv. "slobody pre nosy" (prekvapilo ma, že nestojí ani 3 eurá. V budúcom živote chcem byť rozhodne nos.)
Všetko bolo super - úplne bez srandy - voda ľadová, hajzľové potrubia bez tlaku, káva nekúpená, internet pomalý, najobľúbenejšie tričko mokré po praní a obľúbené čierny pančuchy z nevysvetliteľných dôvodov deravé na päte. Vonku bolo krásne, čo ma tešilo, i keď mi to okamžite pripomenulo, že na cestách bude zvýšený výskyt húb po daždi, ktoré majú zelené klobúčiky a na sukničke napísané "Polícia".
Vtedy mobil nadskočil na stole druhý raz a znelkou "Jsem dysgrafik a dyslektik..." mi jasne naznačil, že odo mňa ASI niekto niečo chce. Bol to opäť kolega, tentoraz ale s inakším problémikom:
- Počúvaj, Baja, pri Ribavskej Sobote horí kabión, stojíme b kolóde, tak sa nebusíš podáhľať do roboty.
Keď to všetko babylonská rybka ( v mojom uchu preložila, tak som prikývla a spokojne očekovala ešte pár blogov, prasla niekoľko hviezdičiek a komentov, prežila sprchu, ktorá sa však skôr podobala na skúšku dospelosti ľadových medveďov, a nahadzovala na seba polhodinu oblečenie tak, aby to vyzeralo, že som ho vyberala random.
Asi som vám nikdy nezdelila fakt, že prudká väčšina mojich psychických problémov (depresií, manických psychóz, paranoje, schizofrénie atd.) pochádza z jednoduchého faktu, že už niekoľko mesiacov obývam byt so svojou starou matkou. Tento jav nastal nečakane a sčistajasna, keď moja mama a jej druhý manžel zdvihli kotvy do Londýna a mne mal ostať k užívaniu rodičovských 2-izbák. Vzhľadom k tomu, že rodičia mojej mamy sú kombináciou bigotného katolíka spojeného s bývalým členom strany a zúrivej pedantnej prudko poriadkumilovnej perfekcionalistky (a bývalej mierne despotickej učiteľky na prvom stupni základnej školy), môžete si domyslieť, ako asi posledných xy rokov (za xy dosaďte ľubovoľné číslo od 1 do 61, pričom 61 je doba od ich svadby) spolu vychádzajú. Bývajú od ná dve ulice a odprisahala by som, že občas ten bľakot počuť až k nám cez zatvorené trojkomorové plastové okná s protihlukovou technológiou.
A tak krátko pred odchodom našich starká prišla ku nám na nevinnú návštevu a sladkým hlasom rezolútne zavelila:
- Nehodí sa predsa, aby mladá žena bývala úplne sama! A je to dvojizbový byt, tak či tak je pre ňu priveľký. Nasťahujem sa do druhej izby a budem tam prespávať, keď sa so starkým nebude dať vydržať.
(vysvetlenie: "keď sa so starkým nebude dať vydržať" - keď starký povie slovko-dve proti jej despotizmu - rozumej zhruba tak 7x do týždňa.)
Mama sa zatvárila kyslo (neskôr mi prezradila, že to bolo preto, že si spomenula na svoje detstvo a začala ma okamžite ľutovať), ale skúsili ste už starej matke/matke odporovať v tak závažnej veci?
A tak mi ostalo na krku platenie polky nájomného (je potrebné povedať, že platcom druhej polky nie je, ako by ste sa mohli nazdávať, starká, ale naši z Londýna) a stará matka vo vedľajšej izbe. Vskutku veľmi potešujúca situácia. Odvtedy som kontrolovaná všetkými možnými spôsobmi a smermi - či už sa to týka financií, oblečenia, večierky, pobytu pri počítači, návratu večer domov, výberu partnera a kamarátov, množstva vyfajčených cigariet a vypitých pív, extrémom sú napríklad kontroly vypadaných vlasov v koberčeku v kúpeľni (môžem ja za to, že mám dlhé vlasy a že ich nemám na ježka ošetreného trvalou ako ona? Očividne áno.)
Pokojné žitie sa v momente zmenilo na zúfalé vytie. Ale sťažovať na toto som sa pôvodne nechcela, takže späť k téme.
Mám predodchodový rituál pozostávajúci z niekoľkých krokov: prvým je zvyk kontrolovať sa vo veľkom zrkadle v chodbičke. Kontrolujem, či som dostatočne nezladená, či nemám očko na pančuche, či mi neodstáva ofinka, či som si nezabudla dať náušnice alebo či mi kábliky od sluchátok už zase odstávajú ako retardovanému ufónovi. Potom sa obujem, oblečiem bundu, napravím golier, vezmem kabelku a tašku s vecami na prezlečenie a jedenie, z vešiačika pri dverách moje kľúče, vyjdem na chodbu, zavriem za sebou, zamknem na jeden západ, odchádzam.
Starkiným adrenalínovým športom, ktorým si vypĺň svoje dni plné stereotypu, je pre zmenu sledovanie, komentovanie, kritizovanie a podľa možností prekazenie tohto rituálu. A inak tomu nebolo ani dnes. Kradmým pohľadom sledujúc prvú časť rituálu nezabudla poznamenať, že tie čierne rukavičky po lakte sú otrasné, a pri obúvaní nezabudla podotknúť, že vonku je zima. Áno, viem, že na marec je neobvyklé si obúvať číny, ale vonku bolo sedem stupňov a to ešte nebolo ani poludnie, a okrem toho ja som ľadový medveď.
Najobľúbenejšia časť jej kazenia rituálu je však až tá nasledujúca. Tá, kedy keď kompletizujem svoju výbavu, ona vyjde do chodbičky, bedlivo sleduje túto činnosť a snaží sa ju dostať pod svoju taktovku a úplnú kontrolu presne ako pred desiatkami rokov, kedy takto dirigovala deti z družiny, keď išli popoludní na vychádzku.
- Zapni sa ku krku!
- Starká kľud, dávam, si na krk arafatku.
- Kľúče máš?
- - - - - -
(nasleduje kľúčová odbočka):
Táto bežná otázka ma vie naozaj vytočiť do nepríčetnosti, pretože si jednak vždy beriem kľúče ako posledné, čo v praxi znamená, že mi porušuje zabehaný logický cyklus a poradie, a jednak preto, že naposledy sa ma to spýtala, ja som odvetila automaticky "uhm" a kľúče som samozrejme ešte nemala. Prišla som na to, že som ich zabudla, až pri opätovnom príchode domov, kedy som sa nevedela dozvoniť a starká si to pre istotu napriek horlivej starostlivosti nevšimla za celých 27 hodín, čo som bola preč.
Jedným z hlavných dôvodov, prečo som kľúče zabudla, bolo starkino vrcholné číslo s pracovným názvom "choď, ja za tebou zamknem", nakoľko logicky nemám teda pri odchode ako zistiť, či kľúče NAOZAJ mám.
(koniec kľúčovej odbočky)
- - - - - -
A tak to pokračovalo aj dnes.
- Kedy zajtra prídeš?
- Tak ako vždy, starká, ak nebude po ceste niečo.
- Čiže už potom nejdeš nikam?
- Asi nie, možno si nakúpiť, ak budem mať náladu.
- Nekupuj nič mrazené, je plná mraznička!
- ?!?! Veď pred týždňom zívala prázdnotou!
- V Kauflande bolo kura v akcií.
- Aha.
- Budeš si zajtra niečo variť?
- Vôbec neviem, starká, podľa toho, ako budem unavená.
- No, chcem vedieť, či budeš potrebovať kuchyňu, chcem niečo piecť na Veľkú noc.
- Aha.
- Máš niečo na pranie?
- Bože NEVIEM! Asi nie a ak aj hej, tak to neponáhľa.
- Dobre, ale chcem dať prať farebné prádlo.
- Ja nosím iba čiernu, starká, a tmavé veci, čo sa môžu prať spolu s tým.
- Vyvetrala si si v izbe?
- Ráno som mala otvorené okno. Už idem starká, nech všetko stíham. Ahoj, vidíme sa zajtra.
- Ahoj a máš všetko?!
-ÁNO!
Bez mučenia priznávam, že to bolo prudko nerozmyslené "áno", len aby som už vypadla. Vôbec som nevedela, či mám všetko, našťastie lieky a mesačnú evidenciu, ktorú musím odovzdať, som si plesla do kabelky už včera, takže tá bola rozhodne zvestná.
- Dobre, tak choď, ja za tebou zamknem.
A tak utekám od zvolenskej inkvizície čo najďalej a pelášim si to k najbližšej lekárni. Práve v tom momente zvoní mobil:
- Vychádzame z Lučenca Maja, tak aby si nás čakala na stanici!
- Ok, ja už som na ceste.
A tak si to cestujem do lekárne, aby mi o minútu zazvonil mobil ZNOVA!
Tak frekventované dopoludnie môj mobilný stroj zrejme vo svojej kariére ešte nezažil (čo bol možno aj dôvod, prečo sa úplne bezdôvodne na obed vypol pri tom, ako som akurát mala rozpísanú v smske prvú časť tohto blogu. Áno, samozrejme, že ju neuložilo. Ale to je iný príbeh.) Avšak kým som si ja so Sonatou Arcticou v ušiach uvedomia, že mi opäť niekto volá, už som našla iba zmeškaný hovor. Od starkej.
Po zježení všetkých chlpov na tele vrátane fúzov pod nosom som vytočila jej číslo naspäť, očakávajúc, že som zabudla umyť lyžičku/vypnúť predlžovačku z elektriny/odložiť z umývadla pastu/zoradiť geometricky topánky v botníku/inú závažnú vec, bez ktorej mám zakázané odísť z domu do práce. A pri tom zvonení som si uvedomila, ako ľahko sa mi kráča. Potom už trvalo iba sekundu dať si veci dokopy, takže keď starká zdvihla, zahlásila som iba:
- Áno, viem, za chvíľu som doma.
Tentoraz to neboli kľúče, kabelka ani príjmové doklady, ba dokonca ani lieky - bola to "iba" taška s firemnou uniformou a jedlom, ktorá ostala opretá v našej chodbičke o stenu presne na mieste, kde stáva neustále starká, pripravená hyperaktívne vyštartovať, aby mi zamkla hneď za pätami. Našťastie som mala rezervu ako vráta na stodole, takže nebol problém sa vrátiť domov po tašku, kúpiť sprej, cigarety a šete aj dve vyfajčiť pri čakaní na stanici.
Čo je však podstatné na tomto maniodepresívnom blogu je to... Čo si istotne všetci rýchlo domyslíte. Doskakavenia, drahí Birdzáci. Ja idem hľadať vysokú školu na Čukotke, hádam tam budem mať pokoj.
- - - - - - - -
( - babylonská rybka je malé stvorenie, ktoré sa vám zahniezdi v uchu a prekladá každú jednu vetu a slovo z ktoréhokoľvek známeho galaktického jazyka do vášho vlastného, čo prakticky znamená, že sa nemusíte učiť žiadne cudzie jazyky a rozumiete úplne všetkému. (inšpirácia z knihy Douglas Adams - Stopárov sprievodca galaxiou)
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
sarah_whiteflower
4. 3.marca 2010 11:39
Ospravedlňujem sa za množstvo preklepov v tomto blogu, ale je písaný po 24hodinovej službe v práci... v blízkej dobe si ho fakt musím opraviť a editovať!
2
Pánabeka... tak tomu hovorím skutočností za jeden deň... normálne som to aj dočítal (čo je na to, že dlhé blogy väčšinou tak preskáčem raz-dva-tri z jednej časti do druhej fakt sila) a musel som sa aj smiať aj krútiť hlavou proste dokopy som tu zažil všetky možné emócie... bomba.
3
@endre-silentname Vlastne toho som sa aj bála, že to hádam nikto nedočíta do konca, tak som rada, že som sa predsa len mýlila! Som veľmi rada, že sa ti to páčilo a že si z toho cítil presne tie všetky emócie, ktoré som do toho chcela zahrnúť, hlavne mi v prvom rade išlo o to, aby moje nekonečné lamentovanie nevyzeralo príliš dotknuto a pesimisticky, ale aby bolo brané s nadhľadom Fakt som rada že sa ti to ľúbilo
4
@sarah_whiteflower - ja poviem, že ako som začal čítať, tak už sa nedalo prestať... ty si ako dobrá kniha... raz chytíš a už nepustíš, kým nedočítaš... popravde ešte poviem, že tá scénka dialógov so starkou nemá chybu. ... toto fakt netreba asi brať príliš pesimisticky ale tak úsmevne, lebo myslím, že v tom je zahrnuté všetko a nič dokopy.
5
@endre-silentname tak to som rada, že na teba pôsobím tak! a áno, výrokom "všetko a nič dokopy" si to dokonale vystihol
6
@sarah_whiteflower - Dúfam, že sa dočkám čoskoro ďalšieho takéhoto skvelého blogu. Normálne budem mať radosť, že sa dá niečo čítať.
7
@endre-silentname Už bolo dosť pochvál, ďakujem krásne, ale ja už som namyslená dosť! Ja tiež dúfam a myslím si, že v blízkej dobe niečo vznikne. A ja budem mať veľkú radosť z toho, že máš radosť a že to čítaš! To mi vždy urobí radosť najväčšiu
9
Aj ja chcem vedieť písať ako ty
... ach... ale cítim vo veľa veciach s Tebou
... ach... ale cítim vo veľa veciach s Tebou
Napíš svoj komentár