Naozaj sa cítila rozbitá ako keramický črepník, niekto by si myslel, že vydržať 24 hodín nonstop sedieť za recepčným pultom v jednom zaprdenom penzióne, kde za normálnych okolností nikto nechodí, je absolútne v pohode, ešte k tomu keď rovno za chrbtom má recepčná celkom že realisticky vyzerajúcu posteľ, na ktorej môže praktizovať činnosť ľudovo nazývanú "plytký spánok", keď sa práve deje to nič, čo sa obvykle v noci v penzióne deje.
Ona si to vlastne myslela tiež, preto v tej práci už tak dlho vydržala. Nemusela chodiť do práce každý deň, stačilo iba párkrát do týždňa, mohla sa tam učiť, mohla tam spať, mala zadarmo kafé od kuchára. Čo si človek viac môže priať? No, to bolo jednoduché povedať: aby sa ten deň nekonala v Prahe White Sensation. Pretože zhruba od jednej po polnoci začali vpadávať cez dvere v bielom (a niekedy už ani nie celkom bielom) oblečení maníci s pomaľovanými ksichtami, s fľaškami chľastu najrôznejšieho druhu v rukách, snažiac sa spomenúť si na svoje mená, na ktoré majú rezervované izby. Snažiaci sa vymyslieť si meno, ktoré by tam mala napísané, aby dostali tiež izbu a nemuseli spať niekde vonku na ulici alebo sa potĺkať až do rána, dokým im nepôjde nejaký autobus do ich zaprdenej dedinky, snažiaci sa vôbec vysloviť nejaké slovo.
Jeden by si nemyslel, že do takého malého penziónu sa môžu ľudia z tej akcie trúsiť tak otravne po jednom, tak otravne hlučne, že dokážu tak otravovať a hulákať, že to odoženie spánok aj mŕtvemu. Asi o pol tretej to vzdala s pokusmi o spánok, ktoré sa vždy po niekoľkých momentoch vyhli akémukoľvek zmyslu, vypeckovala si hlasnejšie Citovú investici od Hapku a pokračovala v rozčuľovaní sa nad diskofilnými bielymi ožranmi. Jeden by si myslel, že na nejakej veľkej diske, kam vás pustia iba v bielom, nemôže nikto vidieť až takú veľkú senzáciu - no, a predsa.
Dúfala, že sa ten deň, teda vlastne skôr noc, vyspí doružovučka, pretože ráno ju čakalo premiestňovanie sa metrom cez celú Prahu s dvomi cestovnými taškami, ktoré si včera zbalila na intráku, kde ju dožrali ďalším druhom hmyzích škodcov, ktorých našla v spoločných kúpeľniach, niekam do toho nového privátu, čo bola očíhnuť pár týždňov dozadu. Kto si to má koniec koncov vôbec pamätať, kam sa to všade vrtila, kým sa na to zapadnuté miesto dostala? Typický študentský brloh. Ale taký, celkom príjemný na prvý pohľad. Nebola si istá, či robí dobre, že si berie jednu malú izbu "sama pre seba" za taký peniaz, ale na druhej strane, pri tej robote si to mohla dovoliť.
Vonku pršalo. Praha je fakt neskutočne odporné mesto, keď prší. Ľudia sú nevrlí a strkajú do vás na chodníkoch, pretože sa chcú čo najskôr ocitnúť na zastrešených miestach. Doprava na povrchu kolabuje a pod povrchom praská vo švíkoch. Všetci majú zlú náladu a či chcete alebo nie, skôr či neskôr vás nakazia do presne rovnakého úbohého stavu, v akom sú všetci tí naokolo. Keď kráčala absolútne zlomená ako šíp z práce rovno na zastávku metra, tak sa modlila, aby za tých niekoľko desiatok metrov jej nenatečie cez zips cestovky dovnútra toľko vody, že to vyskratuje niečo v jej notebooku, čo bol vovnútri zbalený. Mp3ku mala strčenú v ušiach, aby sa aspoň tak svojím spôsobom chránila voči nevrlosti okolia, a snažila sa to nevnímať. Keď ju obliala už druhá spŕška od akéhosi šikulka, ktorí v Prahe tak radi na magistrále vymetajú každú škarpu, tak už ledva držala na uzde svoju chuť šťavnato zakliať.
Metro bolo prepchaté, studené, vydýchané, a veľmi zasmradené. Nebola si istá, či bolo najvhodnejšie vystúpiť na tretej, alebo štvrtej zastávke. V očiach mala iba posteľ. Vedela, že všetko, čo nájde v tej novej izbe, bude iba nejaký divný matrac, a periny so sebou nemala, ale bola taká unavená, že jej to bolo jedno. Pokiaľ si po zobudení nenájde vo vlasoch ucholaka, bude všetko v najlepšom poriadku. Nakoniec sa jej podarilo trafiť zastávku a po vylezení z podzemia a istej dobe adaptovania sa prostrediu vykrtkovala, že dokonca tu až tak neprší - a že vie, kde sa nachádza. Vľavo, vpravo, doprdele, naspäť a zase vľavo.. tu. Tie veľké dvere s mosadzným klopadlom sa teda rozhodne nedajú pomýliť.
Musela sa na druhý raz oprieť plecom o dvere, aby sa dostala dnu a potom vtiahla dnu tašky. Bolo to na prízemí, tiež také tie načančané vysoké dvere, zájdené trochu špinou, ako keby sa o ne bežne opierali hrozne zasranými rukami a nikdy ich neumyli - nebude vlastne ďaleko od pravdy. Čakala ticho, zamknutý byt a všetkých po školách - ticho bolo, ale dvere sa jej podvolili pod rukami a prvé, čo sa stalo, bolo zakopnutie o párik topánok - a v predsieni ich bolo viac. Prešla bytom do vedľajšej chodby a fľochla pohľadom na stôl v kuchyni zaprataný fľaškami od chľastu a snáď tromi preplnenými popolníkmi so špakmi a opretou fajkou. Bez akéhokoľvek váhania otvorila dvere na svojej izbe a v postlanej posteli pod oknom uvidela spať svojho spolužiaka zo seminára Filozofie. Zaškrípala zubami tak, že to bolo počuť viac než zavŕzganie dverí.
- He? Kiko, jó, a sakra doprdele... já nevěděl, že přijdeš takhle skoro... my jsme tady včera trochu kalili a to víš, byli jsme skouknout Sensation... - ozvala sa mátožne vyzerajúca postava zakopaná pod perinou.
- To nič, lež, ja pôjdem vedľa do Rišovej izby, - poznamenala v dobrej vôli, že nechá spať spolužiaka po nočnom fláme. Rozrazila dvere spolužiaka, ktorý mal byť (a preukázateľne bol, ibaže by boli tie správy na Facebooku a fotky mesta jeden obrovitánsky fake) už druhý mesiac pracovne v Bristole, a v jeho posteli uvidela párik. Zavrčala "sorry" a sadla si medzi dve fľašky na pohovku v kuchyni, taškami pleskla na zem.
Do uší sa jej dostala nevtieravá pesnička od Hapku, ktorá práve znela v jej mp3ke:
- První noc v novém bytě,
co se ti asi zdálo?
No, určite niečo, kde budú figurovať bielo odetí diskofili, pomyslela si trpko a vyzula sa, aby si skrížila nohy do tureckého sedu a z kabelky vytiahla strašne rozžuvanú krabičku cigariet. Pripálila si a nestihla si ani druhý raz potiahnuť, keď sa tá mátoha z oddnes-už-by-malo-byť-jej-izby vytiahla do chodbičky, natiahla sa, paplón prehodený cez plece, a prisadla si k nej na protiľahlú stoličku:
- Fakt sorry, se nezlob, Kiko, my jsme to holt nějak přehnali a kámošovi tady zůstala frajerka.
- V pohode. Nechce sa ti mi nechať tie periny, aby som sa mala pod čím vyspať? - opýtala sa a zase si potiahla, keď sa z druhej izby vynorili ďalšie mátohy - rozospaté, strapaté a očividne veľmi, ale veľmi rozbité. Premýšľala, komu z nich má chuť priťať ako prvému, takú mala upršanú náladu. Aspoň keby v niektorej z tých fľašiek bolo zostalo niečo na dne!
- Jó, jasně! Tady máš, - s vervou jej ich plesol vedľa na pohovku a ona mala hneď o niekoľko stupňov lepšiu náladu. S dymiacou cigaretou prešla do izby, vyložila pred dvere bez akéhokoľvek slova dve prázdne fľašky, fľochla pohľadom na otvorené okno, zavrela ho, hodila periny na posteľ a potom hodila na posteľ seba. A potom ju ovládla eufória.
Kľudne to tu mohlo byť ako v brlohu, ale - neboli tu šváby.
Kľudne to tu mohlo byť ako po bombe, ale - neboli tu spoločné sprchy pre celú dievčenskú chodbu.
Kľudne to tu mohlo byť nevednoako hlučné - ale na izbe nemala králikáreň s tromi načančanými pipinkami.
Bolo to jej. Jej a Jeho.
Z bočného vrecka cestovky vytiahla skrútený krajčírsky meter, obzrela sa naokolo a na klinec, ktorý drží nejaký divný plagát Bacardi vodky, narazila konček metra, ktorý sa rozvinul a odhalil posledné číslo, ktoré bolo nakrivo odstrihnuté: 58.
Pokúsila sa to posledné číslo odtrhnúť, potom sa na to vykašľala, zalomila ho smerom dovnútra a na tvári sa jej rozhostil hrozne príjemný úsmev. Hodila si vankúš na hlavu, aby nepočula hovor z kuchyne, neunúvala sa ani len zavrieť dvere či si zhodiť nohavice s opaskom, a zaspala ako batoľa.
Keď vkročil o 58 dní do bytu a potom do ich "spoločnej" izby, bolo tam čisto, krásne, priestranne a on neveril tomu, čo mu rozprávala kedysi. Na malej poličke pri veľkom okne s balkónom stál jej krištáľový zverinec a na posteli trónil plyšový leopard. Na stolíku pri okne spokojne a familiárne bzučal notebook a hral Hapku z reprákov položených pod stolom. Na dvoch zrazených posteliach vedľa seba voňali čisté, čerstvé periny. Kika sa usmiala a poznala na jeho prekvapený výraz:
- Veď to muselo byť pekné, keď to malo byť pre nás.
- To úplne stačí, ak by si si na tú posteľ sadla ty a ja už sa odtiaľto nepohnem, - napokon spokojne poznamenal a zavrel dvere na izbe. Mohla nasledovať druhá první noc v novém bytě...
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Blog
Komentuj
18 komentov k blogu
1
siss
30. 5.mája 2010 20:58
nečítala som ale niečo mi ten názov pripomenul... som s tou pesničkou mala dnes plány..
2
@siss Každý máme občas s niečím plány
Vždy ma vie potešiť komentár, pri ktorom si naivne myslím, že sa bude vyjadrovať k blogu
Vždy ma vie potešiť komentár, pri ktorom si naivne myslím, že sa bude vyjadrovať k blogu
3
prepááááč... ale fakt som na to myslela... a potom som mala iné veci a zabudla som... a tak..
4
@siss Vôbec sa nemusíš ospravedlňovať, však sa nič nestalo Mne to len nedalo nepodotknúť, pretože keď sa mi objaví komentár a potom je na začiatku "blog som nečítal, ale...", tak sa vždy strašne skepticky smejem
A čo si mala na pláne?
A čo si mala na pláne?
5
och! nie až tak zle, však? opísala si to tak dobre, že mi je doteraz z toho blbo
7
@siss Tak to hádam ešte zvládneš, to nie je tak časovo náročné
@tikalok Teraz myslíš byt alebo White Sensation? Pretože na prvé je iná odpoveď ako na druhé...
@tikalok Teraz myslíš byt alebo White Sensation? Pretože na prvé je iná odpoveď ako na druhé...
8
priznaj sa, že si ty bola v našom byte a vzala si si odtiaľ inšpiráciu?!
je v starej historickej budove s veľkými ťažkými dverami, na prízemí, a človek tam často naráža na prázdne fľašky od vodky a plechovky od piva ( a mňa, ako tam strapatá pobehujem a nadávam na všetko od školy po počasie ) ...ich pôvodcom som ale väčšinou ja a moji spolužiaci (ach, my poor poor roommates...)
je v starej historickej budove s veľkými ťažkými dverami, na prízemí, a človek tam často naráža na prázdne fľašky od vodky a plechovky od piva ( a mňa, ako tam strapatá pobehujem a nadávam na všetko od školy po počasie ) ...ich pôvodcom som ale väčšinou ja a moji spolužiaci (ach, my poor poor roommates...)
9
@nihili Inšpirácie bolo veľaaaaa
A, Sťahovanie sa na privát mojej maličkosti
B, Včerajšia žúrka mojich spolubývajúcich
C, Situácia, ktorá býva väčšinou na našom služobnom byte pri Prahe-Florenc
D, .... to je asi všetko
Takže tak
A, Sťahovanie sa na privát mojej maličkosti
B, Včerajšia žúrka mojich spolubývajúcich
C, Situácia, ktorá býva väčšinou na našom služobnom byte pri Prahe-Florenc
D, .... to je asi všetko
Takže tak
10
akože, pri tej recepčnej v zaprdenom penzióne, čo sa háda s opilcami, ma myklo
11
@transplantovana A to už prečo, nejaká asociácia či...?
Ono to bolo podobenstvo vyjadrujúce moju prácu, ale nechcela som ju použiť doslovne
Ono to bolo podobenstvo vyjadrujúce moju prácu, ale nechcela som ju použiť doslovne
12
no však ja som recepčná v zaprdenom penzióne, ktorá sa háda s opilcami!
13
@transplantovana Aha... tak to som teda netušila, v tom prípade som sa aspoň niekomu trafila do osudu
14
... aaach jo, cakal som ako to skonci... a ked som sa dozvedel, napadla ma myslienka, ze by sme mohli zalozit farmu na happyendy...
Ako som mal zlu naladu, tak sa mi zlepsila
Ako som mal zlu naladu, tak sa mi zlepsila
15
@3t.m. Jeeej Som rada, že som ti zlepšila náladu, fakt veľmi
Nedalo mi nepísať to v takom pochmúrnejšom duchu, pretože ani ja som nemala bohvieakú náladu, keď som to smolila... ale koniec musel byť veselý, ja nerada smutné konce
Nedalo mi nepísať to v takom pochmúrnejšom duchu, pretože ani ja som nemala bohvieakú náladu, keď som to smolila... ale koniec musel byť veselý, ja nerada smutné konce
17
@lelia Myslím si, že to pozná snáď každý/každá, kto bol kedy zaľúbený a mal stretnutie so svojou láskou ďalej než týždeň vzdialené
18
... zrejme sa tym smutnym koncom nevyhneme ... Nuz ale, co zabijeme sa, ked nam to bolo sudene?
Napíš svoj komentár