S frajerami chodia, dobrých chlapcov si berú. A čo je na tom zlé vlastne...?

(- ***

Začneme tradične, dokonale, pútavo a FAKT otrepane: Svojho času som videla túto vetu ako názov jednej skupiny na Facebooku a zaujala ma, tak som klikla na jej stránku. Potom som pochopila, že to má byť skupina nie ľudí, ktorí túto skutočnosť majú radi, ale skupinka tých, ktorí takéto dievčatá odsudzujú, a zistila som to zhruba v priebehu prvých dvoch sekúnd, kedy som letmým pohľadom preletela niekoľko komentárov.

A to ma donútilo zamyslieť sa nad tým všetkým a stvoriť zase raz jeden možno pre nikoho nič nehovoriaci blog o tom, ako vlastne ponímame na tomto svete vzťahy, čo to pre nás znamená, ako sa na to pozeráme... a tak ďalej.

Mám jednu známu, ktorú inak považujem za veľmi rozumnú osobu, ktorá je, čo sa týka vzťahov, podľa jej vlastných slov, absolútna katastrofa. Sama mi jedného dňa povedala, že si nikdy nevie vybrať a striedavo chodí vždy s rebelmi a dobrými chlapcami. Rebeli ju trápia, bolia, vo vzťahu s nimi je samozrejme zaľúbená a nešťastná, a tak napokon vzťah ukončí a utiahne sa k niekomu, kto je k nej dobrý, milý, zlatý, príjemný a oddaný - a to ju po určitej (vždy rôzne dlhej) dobe zase raz omrzí a tak ho pustí k vode. Proste preto, že bol na ňu pridobrý. (Rada by som mimo textu podotkla, že túto osobu obdivujem za to, že dokáže tak otvorene povedať "problém", ktorým trpí, pretože ani zďaleka nie je jediná, ktorá sa tak správa, ale je jediná, ktorá o tom nemá problém hovoriť, koho vo svojom okolí poznám).

Čo my (pozrime sa na to z pohľadu žien) teda vlastne chceme? Chceme nehynúcu lásku do nebies, alebo chceme byť vlastne psychicky týrané pocitom nezáujmu od chlapcov, ktorí nás majú ako módne doplnky a občasné vyhodenia z kopýtka, ktoré maskujú sladkými slovami "ľúbim ťa" a podobne? Čo vlastne chceme, kedy budeme šťastné?

Teraz sa dostávame k časti, kedy mi tri tretiny Birdzákov vynadajú, že moralizujem, a je mi to absolútne jedno, pretože je to môj názor a ja mám záujem ho vyjadriť a všetci ostatní mi v tom prípade môžu fúkať do zadnej časti tela cukor. A je to koniec koncov aj moja vlastná skúsenosť, čiže životom overené fakty z môjho podania, takže mi môžete fúkať cukor už rovno dvakrát. A teraz k veci.

Začiatok mojich vzťahov bol niekde tam, kde som hľadala rebela. Niekoho, pri kom by som sa mohla cítiť zaujímavo a prudko nebezpečne, aby som mohla povedať "aha, toto je môj chalan" a všetci by sa na neho pozreli a povedali si "téda, no ten je! Tá si teda riadne nebezpečne vybrala!". Ale nepodarilo sa mi byť nebezpečná, vyvinul sa z neho trapko a ja som si povedala, že teda vyskúšam umelca.

Ani to nevyšlo, pretože z umelca sa vykľubal zase rebel. Neviem, či mi to vyhovovalo alebo nie, každopádne ten vzťah samozrejme nevyzeral tak, ako mal. Zrazu som zistila, že sa trápim. Prišli na rad ďalšie a ďalšie pokusy, kedy som si vlastne nebola absolútne istá, čo chcem od života a teda aj od vzťahu. Mala som isté nejasné predstavy o tom, ako by ten dotyčný mal vyzerať a ako by malo vyzerať na verejnosti naše "spoluchodenie". Záležalo mi na tom, čo si myslí okolie. To viete, pipky v puberte to tak občas robia. Nechcú sa hanbiť za nejakého brejlatého geeka spoza kompjútera, ktorý nič nerobí, iba celé dni hýbe myškou, repasuje počítače a jeho dioptrie majú vyššie číslo než číslo môjho inteligenčného kvocientu.

Niekde hlboko v podvedomí som proste bol povrchná, blbá, krepá ženská, ktorá okrem toho, že chcela niekoho, kto ju miluje, tak chcela ešte aj to, aby dobre vyzeral pre všetkých naokolo (rozumej onú tú univerzálnu krásu, ktorú obdivuje drtivá väčšina civilizácie, niečo na štýl indie alebo tak bolo najvhodnejšie), a okrem toho, žeby ju miloval, tak by mal byť k tomu ešte aj zaujímavý vo svetle rebelstva, najradšej by to teda chcelo motorku, nejaké tie reťaze, tvrdú hudbu z poriadne kvalitných reproduktorov u seba doma, príťažlivých metalistických kamarátov (každá holka má svoju vlastnú predstavu o rebelstve, toto bol tá moja). Jasné, mal kašľať na školu, ale napriek tomu sa super učiť, mal pôsobiť ležérne, ale napriek tomu byť neskutočne prirodzene inteligentný, mal pôsobiť na verejnosti nenútene a s ľahkosťou komunikovať s akýmkoľvek mojím známym.

V skratke a jednoducho: mal byť podľa môjho pohľadu dokonalý, v správnej chvíli romantický milovník, v inej chvíli drsný rebel jazdiaci na motorke a hrajúci na elektrickej gitare v powermetalovej kapele - najlepšie v Sonate Arctice. A nejako som sa nepozerala na to, čo som vlastne zač ja?!

A hlavne som nevedela, čo chcem. U dievčat sa taký problém pri dospievaní vlastne vyskytuje dosť často. A tak sa vo vzťahoch trápia, potom nadávajú na lásku, aká je neskutočne smutná a bolestivá, potom striedavo veria, že nejaký kurevník sa pri nich zmení a odmietajú premýšľať racionálne o tom, že niektoré veci sa tak rýchlo rozhodne nedajú zmeniť... my ženy sme občas neskutočné kravy. Teda aspoň, ja si to určite myslím a o mne to platí štvornásob.

Tí "frajeri", s ktorými som paktovala (jeden z nich mal dokonca na nohe aj na pleci kérku a všetci ho považovali za strašne kúl človeka, pretože hrával na diskotékach ako DJ, ale zároveň hrával aj metalovú hudbu! To vám teda bol frajer! A ten najväčší idiot na svete v jednom balení, ale čo, vybrala som si sama.), napospol len málokedy za niečo stáli, a keď aj hej, tak som si to vedela posrať kľudne aj sama bez ich nutného pričinenia. Trápila som sa, a umelo vyrábala problémy.

Šiesty zmysel dospievajúcej (a podľa mojich skúseností vôbec takmer každej, česť výnimkám) ženy je tragickosť a vyrábanie problémov. Vidíme problémy tam, kde nie sú, a neskutočne túžime ich riešiť s našimi polovičkami. Túžime riešiť vzťahy, problémy vo vzťahoch, túžime riešiť zlé vlastnosti toho druhého miesto toho, aby sme sa pozerali na tie dobré, túžime riešiť budúcnosť, hoci je do nej celkom jasne vidieť a pokiaľ nie je, tak sa ju snažíme umelo naplánovať. Vyrábame problémy na miestach, kde to vôbec nie je potrebné, na dennom poriadku je vyrábanie somára z komára - v tomto sme vo vzťahoch na jednoznačne prvom mieste!

A potom sa tak občas zvykne stať - môže to byť zlomom v nejakom vzťahu, alebo zlomom v nás samých, ktorý príde tak akosi samovoľne - že dospieme. Dospieme, čo sa týka vzťahov, a zrazu už konečne VIEME, čo chceme. Mnohé ženy tvrdia v dosť rannom veku, že vedia, čo chcú. Bohužiaľ si však neuvedomujú, že to nie je zároveň aj to, čo potrebujú. Neuvedomujú si, že žena nemá chcieť to, čo CHCE, ale to, čo POTREBUJE. V okamihu tomto zlomu vzniká aj jeden druhý fenomén, ktorý ženu trochu zmení.

Nie, samozrejme, že tragickosť a vyrábanie problémov, náš šiesty zmysel, neustúpi do pozadia, samozrejme, že sa nestaneme zrazu ideálnymi partnerkami bez akýchkoľvek problémov. Ale minimálne si väčšina z nás začne uvedomovať, že týmto neveselým syndrómom trpí, a začne ho korigovať, pre blaho toho, koho má po svojom boku, a začne si to, čo momentálne v rukách má, viac vážiť.

Čo je vlastne ďalší populistický problém - to, že si nevieme vážiť to, čo máme, a neustále, ale NEUSTÁLE sa pozeráme na niečo, čo mať chceme a údajne ešte stále nemáme, alebo sme nedosiahli. Je to veľmi smutný fenomén dnešnej konzumnej a neskutočne nenažranej spoločnosti, a trpíme ním doslova a do písmena všetci, a tvrďte si, čo chcete. Všetci sme neustále nespokojní a len málokedy sa vieme pozrieť na seba a povedať si "kurnik šopa, však do prčíc, ja som vlastne šťastný, tak čo zase chcem viac?". Väčšinou je to lepší vzťah, väčšie auto, lepšie platená práca, blá blá blá, drýsty, poviete si - ale sme takí. Vovnútri je taký každý z nás.

A preto umelo vyrábame problémy a hádky. Preto riešime veci, ktoré nemusíme riešiť. Pretože si potrebujeme posrať vlastné vzťahy, potrebujeme si dokázať, že to nie je také dokonalé, ako by to mohlo byť, že ostatní okolo nás sú šťastnejší. Potrebujeme si závidieť - sme v tom niekedy naozaj dokonalí!

Chceme stále to, čo CHCEME, a nie to, čo je pre nás dobré, nie to, čo POTREBUJEME. A aj ak sa náhodou stane, že dostaneme zároveň to, čo potrebujeme, nevážime si to, vŕtame do toho, picháme do miest, ktoré nebolia, len aby sa rozboleli. My, ženy, sme odjakživa také. Stereotypy nás nudia, ale žeby sme z nich samy spravili niečo, čo by nevyzeralo stereotypne, to už je na nás príliš veľká námaha. Chceme do neba volajúcu nádhernú lásku nebeskú, ale samy ju často nevieme dať, nevieme ju prejaviť, nevieme o nej nič povedať, nevieme ju dokázať. Chceme niekoho, kto bude vyzerať drsne a rebelantsky, ale my sme často utiahnuté a v týchto bláznovstvách takmer nikdy nevieme pomôcť, nevieme sa odviazať, nevieme, čo robiť, ako sa chovať.

Chceme, chceme, chceme... stále len chceme. Čo takto občas niečo aj dať? A potom raz za čas dospejeme a prejaví sa to vetou, ktorá je uvedená v nadpise a zdanlivo nesúvisí vôbec s obsahom tohto zdĺhavého blogu, ktorý nikto z vás určite aj tak nedočíta.

Ja osobne CHCEM, aby človek, čo momentálne stojí vedľa mňa, bol šťastný. Aby sa pri mne cítil dobre, príjemne, a aby si pokiaľ možno čo najčastejšie uvedomoval, ako ho mám rada. Že mu nič nezakazujem, že mu nechávam dostatočnú slobodu a kedykoľvek môže povedať, že jej potrebuje ešte viac. A chcem sa donútiť aj sa prispôsobovať, hoci je to proti ľudskej podstate CHCENIA.

Prednedávnom mi dokázal, ako veľmi som povrchná, ako veľmi dbám na svoje okolie a sťažujem sa mu, že "by mal byť takýto a takýto". Samozrejme, že to nebolo takýmito slovami, ale povedala som to. Len som použila básnickejšie prirovnania. Všetko to však bolo úplne rovnako úbohé, ako keby som sa k nemu bola postavila a povedala mu:
"Vieš čo, toto nevyzerá spoločensky prijateľne a je to jedna z vecí, ktoré chcem mať na svojom partnerovi spoločensky prijateľné. Buď tak dobrý, a do troch dní sa to snaž odstrániť, a budeme spolu dokonalejšie vychádza. Och, a mimochodom, ľúbim ťa."

Humus, Sárinka, humus! Vidno, že aj ja som dospela ešte iba sčasti. Ale na rozdiel od kopy ľudí naokolo, ktorí sa bijú do pŕs, ako milujú (respektíve, niektorí sa bijú do pŕs, ako "odmietajú milovať, pretože to iba bolí, odmietajú sa do toho vrhať" atd, najrôznejšie ešte postpubertálne formy, ktoré strúhame, ak ešte nevieme, čo potrebujeme a teda ani, čo chceme), si to aspoň viem uvedomiť.

A obdivujem tú kopu pokrytcov okolo seba, ktorí to nevedia urobiť a občas sa nevedia nasrať aj na seba. Prečo by mala byť vždy chyba v tom druhom?

A keď si začneme uvedomovať podobné veci, ako že "na lásku treba dvoch, a na problém tiež" (pokiaľ nie je umelo vyrobený), že ani my nie sme dokonalí - vtedy pochopíme, že veta "S frajerami chodia, dobrých chlapcov si berú" je vlastne iba ukážkou, že žena vie občas rozumne prísť na to, čo chce a čo potrebuje.

Mali by sme jej za to zatlieskať, že občas také niečo aj dokáže!

*** - vysvetlenie nájdete v profile

 Blog

27 0 0 0 0

Komentuj

41 komentov k blogu