To, že on žije 150 km odo mňa a že sa vídavame vačšinou cez víkendy, na to už som si zvykla. Dokonca aj na to, že ak nie sme spolu, tak na seba máme desne málo času a naša konverzácia sa zakladá povačšine na písanom slove. Zvykla som si aj na ten typický pocit chýbania, či okamihy úzkostlivého pocitu samoty, ktorý sa čas od času objaví. Sú to proste typické nutné a svojím zvráteným sposobom aj pekné skutočnosti, ktoré ponúka vzťah na diaľku. Naučila som sa, ako absolútne eliminovať žiarlivosť - vlastne to prišlo samo od seba.
Prišla som na to, že mi vyhovuje, keď sa všetko zakladá na dovere, že je to pekné a že to aj obojstranne funguje. Vzťahy na diaľku som nikdy neodsudzovala, poznám hneď niekoľko v mojom okolí, ktoré prekvitajú šťastím a spokojnosťou, a s veľkou radosťou medzi ne radím aj ten svoj.
Existuje však jedna vec a jav v mojom vzťahu, ktorý neexistuje v ostatných takýchto vzťahoch, a s ktorým sa ani ja istým sposobom neiviem vyrovnať. Tí, ktorí ste to niekeyd zažili, poznáte ten pocit, keď je ten druhý ďaleko a vy s tým nemožete nič robiť. Proste to tak je a hotovo. Ale mojím prekliatím sa stáva to, že mojou prácou je cestovanie. Desaťkrát za mesiac autobus v ktorom slúžim, prefičí popod nadjazd v Bratislave a mieri do tunela Sitina, a pokiaľ náhodou práve nie je víkend, tak túžobne otočím hlavu a upriem pohľad doľava.
Vyznie to smiešne, këď poviem, že túžobne hľadím na vysokoškolské internáty a budovy vysokej školy, ktoré sa týčia nad ZOO, ale mne to smiešne až tak nepríde. Pretože viem, že v tom okamihu sme si pomaly na dohľad blízko. Keby som teraz zarevala "stáť!" a vyskočila von, dostať sa za ním by mi netrvalo ani 5 minút pešo. Lenže ja nemožem vystúpiť, a tak pokračujem ďalej, do tmavého tunela, kde stále mám ešte nepochopiteľne hlavu otočenú vľavo, hoci Mlynskú dolinu už nevidieť.
Desaťkrát do mesiaca sme si tak neskutočne blízko - ale len na moment a nejde s tým nič spraviť. A potom každý ďalší kilometer nepochopiteľne bolí, viac a viac, až dokým sa na to čo najusilovnejšou prácou nedonútim zabudnúť, čo je niekedy veľmi ťažké. Dnes som sa pristihla pri tom, ako uprene pozerám vľavo na vysoké budovy postavené za socíku a oči sa mi lesknú od sĺz. A jeden pasažier, sediaci vedľa mňa, ktorý už so mnou jazdí tak často, že si tykáme, ma pri tom pristihol tiež a opýtal sa: "Čo sa deje?"
V tej rýchlosti som mu dala veľmi prekvapivú odpoveď:
"Ale, len sme išli okolo Matfyzu."
"To ti tak veľmi chýba škola?" vyjavene na mňa pozrel a vyzeral, že zo sedačky za chvíľu spadne aj napriek tomu, že je pripútaný.
"Nie. Len ten, čo v tej škole momentálne sedí na prednáške..." pousmiala som sa, utrela si slzy, počkala, kým sa vynoríme zo Sitiny a išla obslúžiť autobus, aby som sa rozptýlila.
Toto je vec, na ktorú si nezvyknem, dokým sa nestane minulosťou. Na tú chuť byť niekde inde, na pocit bezmocnosti, že sme od seba na krok, ale ten krok nikdy neprekonáme.
Avšak vo všetkom tom trpkom neustále ostáva tá sladká príchuť lásky a vedomie, že ono to tak nebude naveky. A že týmto dňom v práci sa nám o deň priblíži deň nášho stretnutia.
Nikdy si nezvyknem, ale v skutočnosti som s ním v mysli neustále... Pretože nik iný si to nezaslúži viac, než práve on.
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
2
Potom je ešte syndróm striedania pocitu duševnej blízkosti a neblízkosti a ten býva možno aj horší
3
Mne nepríde ani krása pocitu chýbania zvrátená, ani hľadenie na internáty smiešne ...
A tak nejak to je, v momente neblízkosti sa človek môže utešiť budúcou blízkosťou ... Ktorá je, mimochodom, často o ten predošlý, v mnohých ohľadoch negatívny, pocit chýbania krajšia ...
A tak nejak to je, v momente neblízkosti sa človek môže utešiť budúcou blízkosťou ... Ktorá je, mimochodom, často o ten predošlý, v mnohých ohľadoch negatívny, pocit chýbania krajšia ...
4
uplne tomu rozumiem... byvam v Rakusku, ale aj v Pezinku, a ked prefrcim v Bratislave okolo autobusovej zastavky Zochova pri novom moste, tak sa vzdy pozriem hore na tie bytovky na zochovej ulici, kde byva moja priatelka... ale na stastie sa vidime minimalne raz za tyzden, niekedy dva krat, tak to neni take strasne
Ale napriklad jedna moja byvala znamost byva v jednej bytovke v PK, a vzdy ked idem okolo sa pozriem, ci sa tam svieti, v duchu, alebo niekedy aj nahlas zanadavam, a ju niekam poslem za to co spravila, a povedala, a idem dalej...
Niektore veci / pocity / spomienky / ludi, spajame s miestami, a myslim, ze to je uplne normalne. Lenze si musime byt vedomi, ze ta bytovka uz nikdy nebude len neaka bytovka, ze ta restauracia uz nikdy nebude len neaka restauracia, a podobne...
Ale napriklad jedna moja byvala znamost byva v jednej bytovke v PK, a vzdy ked idem okolo sa pozriem, ci sa tam svieti, v duchu, alebo niekedy aj nahlas zanadavam, a ju niekam poslem za to co spravila, a povedala, a idem dalej...
Niektore veci / pocity / spomienky / ludi, spajame s miestami, a myslim, ze to je uplne normalne. Lenze si musime byt vedomi, ze ta bytovka uz nikdy nebude len neaka bytovka, ze ta restauracia uz nikdy nebude len neaka restauracia, a podobne...
5
@anzu To je pravda... taký pocit je horší, máme skúsenosti aj s tým... z ďalekej minulosti z jedného priateľského vzťahu... Vystihla si to
Ale ešte lepšie to vo svojom komentári vystihol @tunidlo ... už som dávno taký pekný nedostala Máš pravdu, ono to v skutočnosti nie je ani smiešne, ani zvrátené, to sú iba také tie blbé všeobecné pravdy alebo ako to nazvať... také tie veci, ktoré si proste mnoho ľudí myslí... a tak sa ti to potom pýta tak napísať...
Ale ešte lepšie to vo svojom komentári vystihol @tunidlo ... už som dávno taký pekný nedostala Máš pravdu, ono to v skutočnosti nie je ani smiešne, ani zvrátené, to sú iba také tie blbé všeobecné pravdy alebo ako to nazvať... také tie veci, ktoré si proste mnoho ľudí myslí... a tak sa ti to potom pýta tak napísať...
6
Ked som bol naposledy vo Zvolene na tom pricestnom salasi, hladel som jednym smerom a zamyslel sa.... bolo to silne inym sposobom, tiez som tade len prechadzal a zrazu, ako sucast mna, ktora sa nahle ukazala som ostal celkom prekvapeny ako som sa citil
Napíš svoj komentár
Je to trochu podobné tomu, čo cítim, keď sa pohne vlak a ty sa mi strácaš v diaľke.. a hlavu mám vystrčenú z okna aj keď z teba nezostane už ani bodka
Lepšie na tom je jedine to, že som ešte nabitý všetkým možným pozitívnym, čím ma dokážeš nabiť jedine ty a tak vo mne prevláda optimizmus, vďaka ktorému mi najbližší týždeň nepripadá až taký dlhý.
Kým pri prechádzaní Mlynskou dolinou dakedy v strede nášho odlúčenia toto samozrejme až tak nefunguje..
A potom mi došlo veselo... pri začiatku vášho dialógu
Veď ja si vás tam raz počkám.. a..a.. skočím vám na strechu