(for A.K.)
Už je to dlhšie, čo sme sa stretávali častejšie, dokonca niekoľkokrát do týždňa, a vedeli sme sa prerozprávať noci a dni, dni a noci, bez spánku alebo len s jeho naozajstným minimom.
Už je to dlhšie, čo sme si pravidelne písali smsky alebo aspoň volali, aby sme vedeli, ako sa darí tomu druhému, a proste preto, že sme sa chceli počuť a vedieť o sebe niečo nové.
Niežeby to teraz tak nemalo byť, niežeby sme to tak nechceli. Ale tak, časy sa zmenili. Času je čoraz menej, delím ho medzi prácu a lásku, takisto ako ty - a na priateľstvo potom niekedy už neostáva čas.
Aké je to smutné!
A včera v noci som si tak spomenula, ako veľmi mi chýbaš, ako veľmi mi chýba to, že predtým sme sa stretávali niekoľkokrát do týždňa a teraz sme šťastní, ak sa nám to podarí raz za mesiac. Proste mi chýbajú tvoje vety a tvoj smiech, občas tvoje objatie alebo to, ako si ma galantne ochraňoval a ako si sa ohnivo ohradzoval, ak si niekto myslel, že je medzi nami niečo viac - lebo iba my dvaja sme najlepšie vedeli, že JE to niečo viac - proste priateľstvo, čo sa len tak nevidí.
Doma na teba žiarlia - na mňa nie, pretože ja sa s takýmito vecami nezverujem a doma ma nekontrolujú tak, ako teba. Nedivím sa tomu, že tá tvoja drahá je nahnevaná, že sa so mnou rozprávaš - som o toľko mladšia, možno si myslí, že som tvoja milenka alebo čo... ale nič to nemení na tom, že mi chýbaš.
Chýbajú mi naše smiechy, naša zábava a naše rozhovory, naše kávičkovanie a prepieranie najrôznejších tém, prote mi chýba tvoja prítomnosť, práve teraz, keď nemám čas na nikoho a na nič - na priateľov, na lásku, na všetky tie problémy doma...
Všeličo mi chýba, ale jedna z dôležitých vecí je tvoja prítomnosť v mojom živote, ktorá sa zminimalizovala a mňa to popravde trápi. Nedá sa nič robiť, iba si zvyknúť, ja viem...
Strašne rada by som sa teraz s tebou stretla a užila si fakt, že by všetko bolo ako predtým, že by sa nič medzi nami nezmenilo, že by sme si stále mali čo povedať a tešili sa proste, že sme spolu, tak jednoducho a jasne, ako deti... ale bohužiaľ, viem, že teraz sa stretnúť nemôžeme. A zrazu mi pripadáš mimoriadne ďaleko a mne je z toho smutno...
Dúfam, že čoskoro zase uvidím tvoje veselé oči a takisto veselý úsmev a budem ťa môcť objať a úprimne ti povedať, ako veľmi rada ťa vidím. Stále si v mojom živote, nikdy si neodišiel, a ja verím, že u teba je to rovnako... a preto budem čakať, dokým zase všetko nebude lepšie a ja zase nebudem schopná ťa zaradiť do svojho života tak plnohodnotne, ako si to už dávno zaslúžiš...
Mám ťa veľmi rada, drahý môj priateľ. Veľa pre mňa znamenáš a čas mi ťa zobrať nemôže, keď ťa raz nosím v srdci... a len som chcela, aby si to vedel.
Keď už inak nemôžem...
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
marttina
13. 10.októbra 2009 17:35
nadherny blog a dost to vystihuje moje pocity co mam aj ja k niekomu kde bolo a stale je priatelstvo, skomplikovane okolnostami
Napíš svoj komentár