V poslednej dobe plnej šera miesto slniečka ma to akosi inšpiruje k čím častejšiemu písaniu básní, a tak som si dnes dovolila dať klasické 3 v 1... nevravím, že to musíte všetko prečítať. Prečítajte si to, čo sa vám bude páčiť, a napíšte, čo sa vám páčilo. Tieto depresívne básne ale veľmi dobre nepôsobia na psychiku, takže hádam najlepšie bude, ak nebudete z toho čítať nič...
- - - - - - - - - -
LEN NIE AKO TERAZ
V krátkom okamihu tak dlho sa mi snilo.
Do mrakov sa šeré nebo zahalilo.
A hoci všetko snáď rovnaké zostalo,
i tak je všetko inak, a príliš zrazu málo...
Dve hodiny v noci a ja hľadím ticho v strop,
v prirýchlom živote chcem proste kričať stop
a zastať, pozerať vôkol na stojacich ľudí,
len dúfať, že niekto ma z mory nočnej zobudí...
Túžim po kľude a tichej stružke nikotínu,
túžim, nech osud si nájde ženu inú.
Len stále po mne šliape a rozvod neschválili,
povedzte, smútky mé, koľkokrát ste ma popálili?
Svetlo je prislabé, tak mrkám len do temna,
i cez všetky hriechy som iba žena jemná
a chcem mať trochu i vlastného mi šťastia,
lež mne to smútky zlé vždy napokon len zhatia.
Stojac len na moste a mám strašnú chuť tam skočiť,
rozbehnúť, preskočiť a v rybičku sa stočiť.
Dopadnúť na betón a sladko sa tam zlámať,
nech ma už nemusia len ľudia ďalší sklamať.
Sklamala sama som, ja viem, a veľakrát,
avšak čo deje sa, to je priveľký už skrat.
Nevládzem ďalej už, nechcem ďalej kráčať.
Nechcem si oči mé v slzách smútku zmáčať.
Nechcem sa zobúdzať v noci na pocity,
že drží ma za ruku vo sne niekto skrytý
a oči otvoriť a zistiť, že som snívala.
Cítim sa bezmocná, cítim sa príliš malá.
Už ani pero nepomáha kričať moje smútky.
Už ani básne nepopíšu moje jaré skutky.
Už ani slzy dobre nevyjadria žiaľ,
všetko je horšie, než bolo doposiaľ...
Neznášam, keď stratím zmysel si života,
všetko je čierne len, žiadna už istota.
Mám chuť si zapáliť, a cigariet nikde.
Mám chuť na objatie, no to je príliš príkre...
Už voči svetu som stále viac len tvrdá.
Už ma to nebaví, byť smutná, pritom hrdá.
Nechcem už pretvárku, že všetko je v poriadku,
keď je to na plač a úplne od počiatku.
Dajte mi niekto ruku, preveďte ma tmou,
sem ruku na srdce a utíšte môj bôľ,
chyťte mi dlane a vyťahajte kliny,
alebo zdrapte ma a zakopte do hliny!
Ja len vás prosím, mlčky a túžobne,
odžeňte nejako už smútky tie skutočné,
a i tie vymyslené, ktoré prídu si sem neraz,
nech je to akokoľvek, len nie ako teraz...
- - - - - - - - - -
LIST NA ROZLÚČKU (NAJVAČŠIA Z POTVOR)
Odsúdená na ortieľ lásky zvláštnych ľudí,
tak moja duša po perejách blúdi.
Odviazaná z brehov, lano vlečúc spolu s kotvou,
volajú tiež ma aj najväčšia z potvor.
Otvorená ako list z príliš vykričanej knihy,
smejem sa trestom a nedbám na postihy.
Odetá do slov až príliš ostrých občas,
snáď Boh ma predsa len stvoril vo svoj obraz.
V sebe si nesúc akúsi iskru zvláštnu,
čo vždy rýchlo spôsobí, že mi ľudia veriť začnú.
Veselá väčšinu i pochmúrneho času,
nevzdávam ni v smútku sa príjemného hlasu.
A hoc´ občas zlá som a temné mám motívy,
i tak chcem stále robiť ľudí šťastnými.
Snáď som sa zrodila v čas len nepravý,
snáď srdce moje len dnešok nestrávi.
Svetielko v tuneli, čo pre zajtrajšok žije,
čo kľudne pretrpí i poštípanie zmije.
Pohľad len nesmelý, ktorý v tvári svietiť začne,
o ktorý pár ľudí už chcelo zabojovať lačne.
O moju všednú tvár sa už pobilo pár ľudí,
môj pohľad šedivý i občas závisť vzbudí.
A moje slová, čo sú vlastne obyčajné úplne,
i na tie občas sa dáka duša upne.
Odvážna, s priezviskom menom sebaistota,
tak kráčam väčšinu svojho krátkeho života.
Ohnutá, ale nezlomená, tak sa občas cítim,
slušného života sa však oddnes ďalej štítim.
Načo sú pekné sny, načo sú všetky sľuby,
keď i tak opustí vás i ten, čo vás ľúbi?
Načo sú pekné sny, čo vedú do záhuby?
Načo je morálka a načo morálne zásady,
keď i ten najbližší tak rád úder zasadí?
Načo je morálka, čo vždy o kameň zavadí?
Milujem šťastie a to chcem siať do sveta.
To bude maličká za lásku obeta.
A lásku budem brať hoc´ od piatich naraz,
po diaľnici dvestovkou, kým nepríde náraz.
Kľudne si doprajem denne dve krabičky,
nech majú čo filtrovať pľúc mi polovičky.
Kľudne sa napijem, že nezpamätám večer,
na mori vzbúrenom sa teraz chytám vesiel...
Bláznivý život a vôbec žiadnu lásku veľkú,
tá vie len ublížiť a posrať všetko vcelku.
Ja rán už od lásky mám na päť životov,
ja nechcem v živote ďalších idiotov.
Či v dobrom a či v zlom, ubližujú všetci,
prepáč však nerieknu, to sú mi pekné veci!
Otrávená z toho, čo sa vôkol všetko deje,
kam svet lásky bezcieľne, no aktuálne speje.
Odteraz budem sa smiať na hlúposti vôkol,
chlapi sú hrdličky a ja si budem sokol,
na dve-tri noci a dovidenia navždy
a keď to tak nechceš - nuž, to tak nechce každý,
no mňa to netrápi, a preto padaj urýchlene,
kým ešte dvere na izbe sú stále otvorené,
zavretými letieť je totiž krajne nepríjemné...
Och, bude nádherné veriť mi ako žene!
Len iskra v očiach a pohodenie vlasmi,
však každý zbadá, že som tvor takmer krásny.
A plná vedomia, že môžem úplne čokoľvek,
mne v očiach nehrá rolu výzor ani vek.
Odviazaná z brehov, lano vlečúc spolu s kotvou,
volajú tiež ma aj najväčšia z potvor.
Teraz už viete, prečo...
No odkedy, to nie.
To vie len jediný, a ten to nepovie.
Takí sú zbabelci!
Mlčia v svojich kútoch.
Milenci neverní, ach, ako mi ich ľúto...
Úbohé kreatúry veriace v lásku pravú,
čo svoju lásku by najradšej vykričali davu
a o dva dni zrazu je celá pravá láska preč.
Pri týchto debiloch ja proste strácam reč...
A práve preto z brehov odviazaná,
veselá, pekná a nikdy neviazaná.
Kto sa mi páči, toho mám lusknutím prsta.
Mne viac nič nevraví dáka láska hnusná...
Bolesť len prináša, a preto - láska, zbohom.
Prišla si, odišla, a všetko príliš skoro.
Toľkokrát si bodla, a občas silno príliš,
že fakt ťa nechápem, čomu sa teď divíš?
Že posielam ťa preč čím skôr?
Že hlásim, že si hnusný, slizký tvor?
Však je to pravda, ty hanebnica ´kási!
Zvrtni sa tak rýchlo, že zavejú ti vlasy
a utekaj preč čím skôr, tak tým lepšie tam,
kým ešte rozum mám a po tebe nestrieľam,
najlepšie z brokovnice, a zbrojný preukaz mám.
Tak, láska milená! Z duše ťa preklínam...
- - - - - - - - - -
PRE MUŽA NIKDY NEPLAČ
Viem, vedia zraniť. Niekdy sú jak psy.
Darmo pak sľúbia, že sa polepšia.
Muži sú na to, aby boli zlí,
Aby mysleli, že im ženy náležia.
Vedia tak udrieť, že ťa v letku zasiahnu,
Jak malé vtáča z neba zosadia.
Spôsobia ženám ranu nejednu,
Piedestál tyranov radi obsadia.
Akoby nemali snáď city, tak sa občas správajú,
Najradšej mlčia a tak ťa trápia kruto.
Stáť vonku v daždi ťa samú nechajú,
Jak by ich neviazalo žiadne lásky puto.
Vedia byť i dobrí, no aj tak vedia sklamať,
Skôr a či neskôr to na sebe pocítiš.
Radi sa tvária silno a nevedia sa správať,
A jeden z nich ti povie „zbohom“, keď sa s tebou popýši.
Sú ako zvery, neznajú ženskú bolesť,
Potom ti občas chladne šepnú „prepáč“
A než sa nazdáš, tak ťa sklamú opäť
A preto, milá, pre mužov nikdy neplač.
Nuž, niektorí sú iní a ubližovať nechcú,
No ťažké je riecť žene, že o ňu nemá záujem.
A preto pred tebou len vyplašene brepcú,
Akí sú muži, sa žena nikdy nedozvie.
Svetlá v ich očiach sú tak často falošné,
Tak často kruto a pokrytecky mlčia,
No ty odpusti všetko, len lož nie,
Pri lži nech všetky tvoje slzy kričia!
Lenže lož je aj ticho. Také ľahostajné.
Keď najprv sa tvári, že je všetko v poriadku
A potom navždy zmĺkne – tak toto už snáď nie!
Musíš sa zbierať, začať z počiatku.
Oni nevedia, ako veľmi nás to bolí.
Keby to vedeli, iste ihneď prestanú.
Pochopia, že na nás prikrutí boli,
Ale jazvy na srdci aj tak ostanú.
Keď niekoho ľúbiš a jeho nezaujímaš,
Keď miluješ jeho oči a chceš mu ich pobozkať,
Keď so slzami v očiach márne na neho sa dívaš,
Vtedy by mal ston tvojej duše počúvať!
Ale on nechce. Nenúť ho do toho.
Ty si bola výhra, druhá bude len almužna.
Do lásky nedá sa nikdy nútiť nikoho,
A preto nikdy, nikdy neplač pre muža!
Nesprav tú chybu, čo spravila som ja,
Bola som smutná, úplne zúfalá...
Že som porušila zákon, to mi prosím prepáč,
Ty však – drahá – pre mužov nikdy neplač...
- - - - - - -
Pokiaľ sa niekto dostal až na koniec - posledná báseň má už pekných niekoľko rokov, vtedy bola moja duša v stave, že sa presne takto cítila. Dnes je v tomto stave opäť... a preto túto báseň po dlhej dobe zverejňujem znovu. Podľa všetkého neustále prichádzame k rovnakým záverom, a to k tým, že ženy mužom a muži ženám vždy v konečnom dôsledku iba ubližujú a že láska je na veľké hovno...
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
balbinka
1. 6.júna 2009 17:03
Ja som presla az po koniec a nemam z toho depku! takychto basniciek podobneho razu mam plne zosity o par mesiacov sa na nich pousmejes, o dalsich par mesiasoch s nimi zas budes v duchu suhlasit atd atd...ako ten kolobeh co si na konci napisala. ale takto ti poviem ku vsetkym trom: R!OT GRRLZ RULES!
2
aj ja som presiel na koniec, ta prva velmi dobre opisuje moj momentalny stav... ze nech sa stane hocico, ale nemoze to takto ostat...
ta druha bola pre mna priliz "narvata", proste mozno len na nu nemam tu schopnost spracovat vsetky tie myslienky do jedneho klbka... aj ked je pekne napisana, len pre mna moc tazka
ta tretia... vies, my muzi to vidime casto presne naopak... ale pomaha to, si raz za cas dobre zanadavat na to druhe pohlavie... ja viem
ta druha bola pre mna priliz "narvata", proste mozno len na nu nemam tu schopnost spracovat vsetky tie myslienky do jedneho klbka... aj ked je pekne napisana, len pre mna moc tazka
ta tretia... vies, my muzi to vidime casto presne naopak... ale pomaha to, si raz za cas dobre zanadavat na to druhe pohlavie... ja viem
Napíš svoj komentár