(...čierna...)
Mám nevýslovné nutkanie uhasiť príchuť Tvojich pier na mojich dúškom tabaku.
Uhasiť tak druhú túžbu a tak zabiť obidve, a predsa si obidve tak desivo udržať.
A vlastne, vôbec nebola nevýslovná, keď už som ju raz vyslovila, nie?
Celý deň prší, celý deň...
Snáď ani domov tou cestou neprídem...
Najradšej by som ostala len tak sedieť na stanici. Však to poznáš, príjemne vyzerajúci ľudia, prívetivá architektúra, priaznivé poveternostné podmienky, a výhľad do svetovej strany, kde zmizol Vlak.
Vlak s Tebou.
Mám nutkanie pustiť slzu, dve, že s Tebou ide čas tak rýchlo, že sa asi ani nenazdám, a budem o paličke a budem sa báť o zdravie mojich pľúc, srdca a pečene.
A tam niekde vzadu, ďaleko vzadu, bude život prežitý s Tebou. Kompletne, nenávratne.
Vtedy niekedy sa prestanem báť o všetky moje poničené orgány a poddám sa tomu, čo je neodvratné, tomu, čomu napokon každý jeden z nás podľahne. Pretože môj život bude mať v tom okamihu minulosť, bude mať zmysel, bude mať históriu.
Môj život bude mať nezmazateľne Teba.
A ak to tak nebude... až vtedy budem patriť k tým smutným ľuďom, ktorí sa boja smrti a nevedia, čo bude potom. Či to viem? Nie. Ja iba tak premýšľam, ako by sa to všetko zmenilo, keby, a potom že keby... a keby.
Aby bolo jasné, ja nie som smutná, ani nostalgická, ani melancholická, to nie. Som iba veľmi zamyslená a mám chuť... chuť na kávu? Je to možné, o desiatej večer?
Ale áno. Takú dobrú, riadne čiernu, bez mlieka, s kopou cukru. Trpkosladkú, ako príchuť posledného bozku, ako posledný pohľad za miznúcim Vlakom a prvý krok po osamelých staničných dlaždičkách.
Bude chutiť po Tvojom smiechu, voňať po Tvojich vlasoch a na špičke jazyka mi stopercentne pripomenie jahodové pivo.
Mám chuť Ťa z pier vypáliť žeravým uhlíkom cigarety, len na tých pár dní...
Pár dní zvládnem, a nezostanem na dne.
Nezostanem, pri Tebe na dne neostávam nikdy, pretože ma učíš, aké to je postaviť sa, keď je to ťažké. Pretože Ty to vieš a ja sa to pri Tebe učím a občas sa cítim neskutočne maličká a veľmi Ťa za to obdivujem.
Obdivujem, milujem, ďakujem, opatrujem... hlboko, hlboko, najhlbšie v srdci.
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
(...biela...)
Posledný krok spoločnej dnešnej cesty,
posledný i prvý, ´bo láska nikdy nespí.
Posledný krok, čo sme dnes vykonali,
však čo je na tom? Spoza roh zajtrajšok nás zdraví.
Okamih pravdy a vkročenie do prázdna,
si svetlo v čiernej tme, si liekom pre blázna,
si moja večná krásna nočná mora,
uprostred noci krátka, jasná zora.
Len jedna bytosť na celom šírom svete,
dokáže tak moc a len v jedinej vete
rozosmiať, spraviť z noci rozvidnenie,
rozžiariť srdce, privodiť najsladkejšie snenie.
Komínom nahor letí túžby hlas,
nech to, čo tu teraz je, navždy už je v nás.
Takéto, nijak iné, večne nezmenené,
nech po našej láske ostanú tu tiene
našej minulosti, minulosti zžitej,
na stránke bielej, neskôr potom žltej.
Nič nad mnou nemá už dlho väčšiu moc,
než keď mi Tvoj hlas zaželá dobrú noc...
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
3
@johnysheek Ty už si jaký škodoradostný, toto od teba nie je pekné! Ale inak ďakujem za pekný komentár a som rada, že ťa to oslovilo.
4
a ešte aký budem škodoradostný, keď v hviezdičkovaní predbehnem i teba
Napíš svoj komentár
a teraz komentár. ponajprv mi to prišlo veľmi osobné potom som sa do toho vžíval a potom už len sníval aby som sa v závere nechal unášať na vlnách, ktoré čerili vzduch zaodetými do rýmov tej básni akú som už od teba dávno nečítal. takú akurátne dlhú, akurátne jasnú, poddajnú a odolnú s atmosférou dotvárajúcou doznievanie prečítaného nelyrického textu..
proste..