Večerná cigareta na parapete okna

(- ***

Je to proste rituál. Inak to nemôže byť. Nevravím, že to je úplne každý večer - keď náhodou nemám cigarety, tak sa z toho proste nezbláznim a ľahnem si do postele aj bez toho, a nemám problém zaspať. Ale nie je to ani tak fyzická či psychická potreba nikotínu, ako proste zvyk - akýsi rituál očistenia od celého dňa. Tichá rekapitulácia.

Tak trochu neskromne si myslím, že niekto, kto nie je na niečom tak trochu závislý - teda nefajčiar - to nemôže tak celkom pochopiť. Možno to bude znieť nadovšetko zvrátene, ale fajčenie z veľkej miery naozaj nie je iba o tom, polykať do svojich zničených púc decht, nikotín a oxid uhoľnatý.

Väčšinou môj večer vyzerá tak, že niečo napíšem, pripravím si veci na zajtrajší deň, pokiaľ idem do roboty, a neviem sa tej roboty dočkať, pretože sa už na ňu teším. Pretože ma to v nej baví, a to je v poslednej dobe naozaj najväčšie pozitívum môjho života.

Potom zrealizujem niektoré z mojich večerných povinností - umyjem si vlasy, idem do sprchy, umyjem si zuby, prečistím si čistiacou vodou ksichtík alebo niečo podobné. Prípadne zdlabnem ešte niečo pod zub - prípadne zavolá niektorý z mojich kamarátov či kamarátok, ktorí si na mňa spomenuli po dlhšom čase, keďže teraz nemám kredit a tak nemám ako volávať ja sama im. Je to od nich milé, že si pamätajú, potom si tak človek uvedomí, že má stále niekoho, komu na ňom záleží, a to hreje pri srdci.

Tak to bolo aj dnes večer - umyla a vyfénovala som si vlasy, sadla ku počítaču, prečítala po sebe niekoľko kapitol z mojej knihy, ktorú mám rozpísanú, premýšľala som nad pokračovaním. Zavolal mi môj najdrahší braček, moja spriaznená dušička, a s ním som strávila v družnom rozhovore takmer dvadsať minút, ktoré pôsobili ako balzam na dušu. Potom nasledovalo opätovné zasadnutie ku počítaču o desiatej hodine večernej, oblečenie svetra, otvorenie okna. Teraz dopíšem tento blog a presne viem, čo bude nasledovať.

Otvorím dokorán svoje dvojkrídlové okno a vysadnem na parapetu - nohy v papučkách z plyšu v podobe havkov s veľkými ušami a ešte väčšími očami vyložím na radiátor a tak zaujmem svoju pohodlnú, takmer každovečernú pozíciu. Vytiahnem cigaretu (dnes večer to bude LMka stovka lightka, pretože iné mi v obchode nevedeli ponúknuť) a pomaly si pripálim strieborným zapaľovačom so svetielkom, ktorý som minule našla pri upratovaní autobusu po točke z Prahy do Košíc. Konečne poriadny zapaľovač po dlhej dobe...!

A budem premýšľať. Cigareta nie je iba o inhalovaní všetkých tých škodlivín do tela a systematické otravovanie svojho vlastného organizmu a vytváranie si úspešného nábehu na rakovinu dutiny ústnej, poprípade pľúc či inej časti tela, ktorá sa využíva pri fajčení. Je to hlavne o tom premýšľaní.

Budem premýšľať o tom, čo sa stalo a o tom, čo sa ešte iba stane. Budem premýšľať o tom, či sa budem o niekoľko mesiacov sťahovať do hlavného mesta a zanechám všetko, čo som si nadobudla v mojom rodnom Zvolene; a budem premýšľať o tom, či napokon tu neostanem a nepostarám sa sama o seba - znamenalo by to po prvý raz v mojom živote naozaj vlastný byt, sama pre seba a nikto iný v ňom, moje vlastné kráľovstvo, ktoré by som si sama obhospodárila. Samozrejme, že by to znamenalo kopu problémov, o tom niet pochýb, ale zároveň zodpovednosť, ktorá je v tomto okamihu pre mňa známkou čohosi, čomu sa občas nadáva dospelosť. A tá sa už pomaly od rozvedenej ženy očakáva, no nie...?

Budem premýšľať o tom, aké prevraty v mojej psychike, v mojom živote a vôbec v ponímaní sveta vo mne zanechala posledná láska. Budem premýšľať, či má ešte niekedy v budúcnosti zmysel milovať a či sa na to ešte niekedy odvážim. Predpokladám, že si v hlave budem preberať niektoré jeho posledné slová a budem neustále analyzovať, či som v poslednej hádke mala pravdu ja, alebo ju mal on - i keď, to je vždy mimoriadne otázne. Budem premýšľať nad tým, či ma viac ranilo to, že ma niekto nechal, alebo proste fakt, že ma nechal práve on. Moje myšlienky budú neustále zalietať k tomu, či bol naozaj ten vzťah taký výnimočný, za aký som ho mala.

Chvíľku sa budem trýzniť takýmito myšlienkami, chvíľku možno zase budem premýšľať, ako vysoko je to okno a či by som sa skokom z neho zabila. Napokon to ako vždy zavrhnem so slovami, že mám predsa len ešte príliš rada seba a svoj život a že by to nestálo za to, keď zajtra idem do roboty a budem vidieť kopu usmiatych ľudí, ktorých mám rada a s ktorými rada pracujem. Napokon si poviem, že to so mnou ani náhodou nie je také zlé, ako si to občas nahováram, a tým to bude všetko vyriešené.

A vtedy niekedy moja LMka lightka stovka vyhorí a ja ju zahodím dole do vysokej, dávno nepokosenej trávy, niekde medzi dva pomerne urastené orgovány, ktoré tam pred asi desiatimi rokmi, keď sme prišli do tohto baráku, zasadila moja mama a ktoré som videla rásť ešte od úplne malilinkých stromčíčkov. Budem sa chvíľu pozerať, ktoré okná ešte svietia a ktoré už zhasli, čo znamená, že majitelia oných bytov už sa pobrali spať. Koniec koncov, bude už k pol jedenástej, keď sa na to budem pozerať - vtedy už väčšina slušných obyvateľov mojej bytovky tvrdo spinká, takisto ako moja starká vo vedľajšej izbe, ktorá keby vedela, že vždy večer vo svojej izbe na parapete fajčím, tak by ma zrejme vydedila nadobro z testamentu a vyhodila von zavretými dverami, poprípade oknom, a s poriadnym bľakom.

Do postele si budem líhať s pocitom zadosťučinenia, že som zase trochu síce poničila svoje zdravie, ale uľavila mojej mysli. Neviem prečo, ale večerné premýšľanie pri cigarete (priemernému človeku trvá vyfajčiť jednu cigaretu 5 až 10 minút, pri mojej rýchlosti šlukovania a pri fakte, že sa jedná o dlhú cigu, počítajme tých 10 minút premýšľania a fajčenia) ma vždy akosi pozdvihne. Vždy, keď napokon zosadnem z parapetu, mám lepšiu náladu, než akú som mala predtým. Niekedy nie je celkom ideálna ani po ľahnutí do postele, ale vždy je aspoň o niekoľko stupňov lepšia ako predtým.

Dnes večer si ku fajčeniu pustím Tanitu Tikaram a jej Modern Twist In My Sobriety. Je to pieseň, ktorú som už nepočula nenormálne dlho a mám na ňu bláznivú chuť. A potom si ešte vypočujem klasiku - Alexandra Rybaka a jeho Fairytale, a potom možnože ešte Amy McDonald a jej This Is The Life, a vtedy niekedy tá ciga už naozaj dohorí a bude čas ísť spať a zaželať vám dobrú noc.

Tá večerná cigareta na parapete okna je proste očisťujúci rituál, ktorý ma vždy večer tak trochu privedie na iné myšlienky, ktorým sa nedostáva priestor počas bláznivého a často hektického denného života. A nech si hovorí kto chce čo chce - viem, že by šlo premýšľať na parapete i bez cigarety, aj to koniec koncov robím často... ale aspoň mi nikto nemôže vyčítať, že mi to fajčenie nič nedáva.

Psychickou a zvrátenou formou mi to dáva viac, než si môžete predstaviť, večernú pohodu v papučiach a v samote, ktorá na človeka blahodárne vplýva...

Nájde sa tu aspoň jeden fajčiar, ktorý zdieľa tieto moje zvrátené a pre nefajčiarov podľa mňa takmer nepochopiteľné myšlienky...?

*** - vysvetlenie nájdete v profile

 Pseudoblog

8 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu