Zvyk je železná košeľa. Aj tesne pred spánkom.

(-A-) ***



Niet nič krajšie ako ráno sa zobudiť a pred sebou uvidieť niečie oči, ako sa na mňa pozerajú a ústa, ktoré sa na mňa zľahka usmievajú. Vonku môže pršať, môže liať, blesky môžu šľahať na všetky strany, ale aj napriek tomu bude to ráno s úsmevom, krásne, spokojné a pokojné. Bude to ráno s Tebou.

A nie je krajšieho okamihu, než keď unavená, zničená, dobitá a zbitá ako posledný pes končím v práci 24hodinovú službu a Ty ma čakáš a v tej chvíli, keď Ťa objímem, tak na moment na všetku tú únavu zabudnem.

Bohužiaľ však existuje okamih, kedy sa táto zázračne vymiznutá únava objaví opätovne, zaútočí v okamihu, kedy už má byť naozaj dávno preč a zrazu je tu. Nikdy som neverila, že sa dá tak rýchlo zvyknúť na pravidelnú prítomnosť niekoho v mojom každodennom živote, ale zvyknúť spôsobom, ktorý nie je otravný ani rutinný. Spôsobom, ktorý po tom túži a tak trochu to vyžaduje. Spôsobom, ktorý jasne kričí, že "vtedy je všetko v poriadku".

A zrazu tu ten druhý nie je. Je jedno, či je to naveky alebo iba na krátky okamih, receptory smútku a chýbania nechcú reagovať na relativitu prázdnoty bytu, ktorá sa rozhostí všade naokolo. Človek sa snaží si povedať: "preboha, neumreli sme ani sme sa nerozišli. Onedlho sa uvidíme." A na chvíľu to ide, ale potom nemá kto spolu s vami zjesť pripravený obed, umyť riad alebo vyhnať z izby zablúdenú včelu a je to všetko späť aj napriek všetkým zariekavačkám.

Najhoršie to je v noci, večer a v okamihoch, kedy sa proste nedá zaspať. V okamihoch, kedy nechce fungovať racionálne zmýšľajúca časť mozgu, ktorá hovorí "však to vôbec nie je také zlé", a prevláda neustále len tá "toto, aj toto, aj toto, aj tu mi chýba, aj tu, aj hentu, a všade..."

V tomto byte sa viac udalostí viaže ku spoločným, než ku individuálnym zážitkom, a preto zrazu, keď je prázdny a vedľa mňa v posteli nikto nesedí či neleží, nikto ma jemne nechytí za ruku alebo nepohladí po chrbte, keď sa neviem odtrhnúť od počítača, nikto mi nenakúka spoza pleca, čo robím, alebo nikto pri mne nesedí v kuchyni, keď sa snažím niečo zúfalo na sporáku nepokaziť, zrazu je to všetko... sivo-bieločierne.

Nemám rada, keď neviem svoju myseľ presvedčiť, aby premýšľala optimisticky. Aby myslela na to, že za chvíľku nám začína spoločné leto. Že budeme spolu snáď takmer nonstop, že nám bude krásne a že budeme mať kopu spoločných zážitkov a... a vôbec. Nemám rada, keď moje "ja" egoisticky kričí:
- Dnes ti kašlem na nejaké leto! Ja potrebujem objatie a zaspávanie v jeho náručí práve DNES!

Sakra, preto niekedy nemám rada vzťahy na diaľku. Tie vzťahy, keď je mama v zahraničí, priateľ na druhom konci Slovenska a všetky najbližšie ostatné duše dávno pochované pod popolom diaľky, kilometrov alebo nedostatku voľného času.

Chcem mu zložiť hlavu na rameno a tak zaspať. Zaspať tak, že budem pri tom zúfalo skúšať sledovať nejakú kriminálku na Discovery, alebo niečo na ten štýl. Zaspať tak, že ešte nebudem chcieť spať, a predsa budem stále zaspávať. Nie tak, že budem ležať v posteli a modliť sa za spánok.

A sama. A dnes som sebecká, egoistická, pesimistická a hnusná a hrozne sa za to nemám rada. Dnes tu cítim chlad, čiernobielo a sterilnú nečistotu miestnosti, ktorá nie je vo svojom typickom poriadku. V tej miestnosti niekto chýba...

Možno by som mala vypadnúť aj ja, niekam ďaleko, veľmi ďaleko, aby ma to tak neškrelo. Problém je, že nemám kam, tak sa teda schúlim pod paplón a budem dúfať, že z neho aspoň nezacítim niečiu vôňu, lebo by mi vyletelo tri razy viac sĺz, než tie, ktoré mi clonia zrak a špinia sklá okuliarov momentálne.

A možno sa mi bude snívať, ako v diaľke mizne vlak a možno sa mi bude snívať, ako prichádza. Bude sa mi snívať o zaspávaniach a prebúdzaniach a ráno sa prebudím a budem tam sama, vonku bude zase raz nejaké počasie, ktoré nepredpovedali, a mne to snáď s ránom bude vadiť menej a menej ma to trápiť, pretože ráno je múdrejšie večera. Snáď to ráno nebude tak ťažké....

Nechápem, ako ma dokážu tak zobrať "maličkosti". Len som si proste zvykla... tak rýchlo, a tak intenzívne. Tak krásne a tak spokojne. Nebolo na tom nič zlé, keby to na istý čas nemuselo skončiť, a keby moja psychika neodmietala pochopiť, že to vlastne vôbec nie je dlho....

Ach, leto, kiežby si sa chcelo objaviť hneď zajtra po mávnutí čarovného prútika a splnení všetkých nepríjemných povinností, aby si mi prinieslo vykúpenie v podobe toho najnádhernejšieho úsmevu a najneodolateľnejších očí. Pretože ma trápi, ako rýchlo som si zvykla.

Zvyk je proste železná košeľa...

*** - vysvetlenie nájdete v profile

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

23 komentov k blogu