Ako písať, aneb moudrosti a jiné psychologicko-teoretické bláboly rádoby spisovatele

Dnes som dostal odd jednej známej TSku. Bavili me sa o písaní. Pýtala sa ma, odkiaľ beriem inšpiráciu, ako dokážem písať o toľkých veciach s takou ľahkosťou (nechválim sa! to ona o mne povedala. )

inšpirácia? V živote. Takmer výlučne. Keď píšem nejakú úvahu, esej, alebo o mpolitikee, tak to píšem s tým, že ma to naozaj zaujíma a serie ma to. (lebo väčšinou píšem o tom, čo ma štve, nie o tom, čo ma teší-vtedy akosi nepociťujem potrebu písať. Písanie je u mňa zrejme forma vybitia emócií a napätia).

Keď píšem báseň (a prvú som napísal niekedy koncom minulého roka, dovtedy som sa na to nikdy neodhodlal), tak iba metaforicky a cez symboly vyjadrujem svoje pocity pri prežívaní rôznych situácií, tiež najčastejšie nie tých najpríjemnejších.
» www.birdz.sk/webka/sargeras/...

S básňami som začal v období, keď som bol veľmi dlho zaľúbený do dievčaťa, ktoré malo priateľa. Nazvyme ju C. a keďže s ním bola šťastná, nijako som sa do toho z etických dôvodov nemiešal, ani náznakom som to nedal na sebe poznať. Iba chalani sa čudovali, prečo som stále single a nemám ani jednodňové záležitosti na pobavenie, ako v tom období všetci ostatní. Ale zvnútra ma to žralo, potreboval som zo seba tie city dať von a na toto sa mi poviedky alebo novely zdali prislabé-tak začali vznikať moje "prvotiny". Napríklad tá báseň o bare bola celá o tom, ako sme sedeli v bare (dafny) a mala prísť C. A keď prišla, hneď sa vrhla do náruče jemu, a mňa vtedy až pichlo kdesi zvnútra...
» www.birdz.sk/webka/sargeras/...

Tiež sa dá písať aj o veciach každodenných, o veciach, ktoré denne stretávame a fascinujú nás. U mňa sú to veci, po ktorých hrozne túžim, no nemôžem ich dosiahnuť.
» www.birdz.sk/webka/sargeras/...

Potom som napísal aj niekoľko radostných, doslova to boli zaľúbené básničky. Tie vznikli a vznikali v takom období, keď sa zas vo mne emócie nenormálne miešali. Hodil som za hlavu celú tú vec s C. a uvedomil som si, že niekto iný na mňa čakal celý ten čas, čo ja som čakal na C, ona čakala na mňa. A že je to úžasné dievča. A nastali zmätky vnútri, miešali sa vo mne pretrvávajúce city k C s novými k tomu dievčaťu, a zas som ich potreboval zo seba nejako dostať, lebo nikomu som o tom celom povedať nemohol. A potom, keď búrky ustali a ja som konečne zakotvil pri babe, s ktorou som doteraz, a konečne začal byť pokojný a dokonca šťastný, som ešte napísal niekoľko vecí práve o tom šťastí. No už to neboli tie depresivne-pesimistické výtvory, črtali sa v nich zrnká nádeje. Ani jednu z týchto básní som neuverejnil, ani to nespravím. Spravil som to v jednom prípade, v prípade básne, ktorú teraz volám mŕtvou, spálenou a zabudnutou. Zverejnením som zabil jej podstatu a trpko som to oľutpval, bola to už báseň doslova určená jedinej osobe. Vlastne z ľútosti nad týmto aktom, ktorý mi aj ona vyčítala, som napísal celú mini-zbierku šiestich čo siedmych básní, tematicky orientovaných ako ospravedlnenie za tú poslednú a ubezpečenia, že to so mnou bude dobré, že spravím všetko pre jej šťastie a že sa so mnou nemá čoho obávať. Dal som jej ich zalepené v obálke a svoje rukopisy som zlikvidoval, boli to proste básne iba aa jedine pre ňu.
Ale potom som akosi písať prestal, celý čas som s ňou a v citovej oblasti ma už veľa vecí nerozhádže a aj keď sa občas pohádame, nikdy to nie je také intenzívne aby som to zo seba musel dostať na papier. Ale keď si predstavím, že by ma nechala alebo podviedla-som si istý, že ešte v ten deň by vznikla celá zbierka plná melanchĺie, bolesti, trpkého smútku a ironického smiechu...
To je inak tiež zaujímavá skutočnosť, strašne sa dokážem vcítiť do vymyslených situácií. V skutočnosti nemám žiadny dôvod napríklad myslieť si, že by ma moje dievča malo nechať, no viem si to iba predstaviť a priam cítiť, čo by som pri tom cítil (a pri tomto vciťovaní mi často pomáha hudba). Neviem, či je to nejaká forma meditácie alebo čo, alebo autosugescie...no až mi vyhŕknu slzy, keď sa do toho fakt vcítim. A to je možno aj odpoveď na otázku, ako sa dokážem vyjadrovať o veciach, ktoré som v skutočnosti neprežil. Pretože krátke pokusy o poviedky som nepísal len autobiografické, no naozaj o vymyslených situáciách. Vtedy sa proste snažím vciťovať do toho celého a tak píšem...

Každopádne, či je moje písanie aj hodnotné alebo je to iba nezmyselný tínedžerský blábol, to sám posúdiť nedokážem, to musia posúdiť iní. Ale mne to často pomáha zbaviť sa negatívnych emócií, vďaka tomu dokážem zvládať dlhšie trvajúce záťažové obdobia. S nadsádzkou by sa dalo povedať, že to, čo iných doženie k pitiu, drogovaniu či rezaniu sa, mňa doženie k písaniu (asi som nejaký zvláštny druh emáka s perom miesto žiletky )

 Úvaha

3 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu