i keď Jóbovej ženy pohľad,
sa pokúša roztápať,
čo dávno je kameň a ľad.
Utekať a nezastaviť,
iba na chvílinku,
keď dych dôjde,
načerpať síl trošínku,
zo strachov na pôjde...
...na pôjdoch ukrytých
nenažraných krýs,
krýs vypasených
spomienkami,
láskami,
priateľstvami,
známosťami,
mužskými slzami
chlapcov čo neplačú,
iba keď sú opití
sa panciere roztečú.
Vylezú lastúrniky,
mäkkýše,
nahé telá
bez skrýše,
v priestore uväznená
snaha uniknúť.
Utekať,
a nebrať ohľady.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár