Tragedy of love

Moje meno je John a mám 20r. Práve teraz si sadám do kresla. Je podvečer, niečo pred osemnástou. V týchto chvíľach si teda do kresla sadá množstvo ľudí. Aby si po náročnom dni oddýchli, navečerali sa, pozreli si nejaký hlúpy program v televízii, porozprávali sa, ak majú s kým. Toto moje kreslo je však trocha nepohodlné, tlačí na krížoch a zápästiach. Rád by som sa trocha porozprával, no dozorcovia majú kamenné tváre a momentálne sú zaneprázdnený. Jeden kontroluje telefóny, druhý práve namáča špongiu do vedra a kladie mi ju na hlavu, zatiaľ, čo ďalší číta rozsudok. Studené pramienky mi stekajú po tvári a ja sa vraciam k udalostiam, ktoré ma sem dostali...

Všetko sa to začalo tu. V neznámej krajine, v cudzom meste. Prechádzal som sa po pláži a zapadajúce slnko farbilo do oranžova moje na strieborno prefarbené vlasy. Pláž bola pustá, len kde-tu sa objímali zaľúbené páriky, čo iba prehlbovalo moju osamelosť. Vtom sa zjavila ona. Mala dlhé zvlnené uhľovočierne vlasy, hlboké hnedé oči, perfektnú postavu a očarujúci perlovobiely úsmev. Podišla ku mne a otrčila mi ruku plnú všakovakých náramkov a náhrdelníkov z mušlí. „Pane, nekúpite si suvenír?“ zatiaľ, čo som sa tváril, že chcem niečo kúpiť, som pokračoval v rozhovore. Ani neviem ako, ale o chvíľu som ju už odprevádzal domov. Dlho sme sa rozprávali a ja som mal pocit, že ju poznám roky. Išli sme až za mesto a ja som sa začínal čudovať, kde to býva. Ocitli sme sa v očividne chudobnejšej štvrti. Klasická rómska osada. Malé domčeky, chatrče, deti hrajúce sa na zaprášenej ceste. Pozorne som sa na ňu pozrel a vtom mi svitlo: „Susan, ty si...?“ „Ty si si to nevšimol?“ zasmiala sa a zastala pred jedným z polorozpadnutých domov. „Keby si chcel, budem zajtra okolo tretej pri móle.“ povedala a otočila sa. „Počkaj!“ zavolal som za ňou „ešte som nič nekúpil.“ povedal som, vzal jej všetko a vtisol do ruky dvestodolárovku.

V nasledujúcich dňoch bolo všetko ako z rozprávky. Stretávali sme sa každý deň a ja som si musel po prvý krát v živote pripustiť, že som zaľúbený. Susan ma chápala, ako nikto predtým. Raz večer mi rozprávala o neonacistoch: „Vieš, je to ťažké. niekedy sú to turisti, ale väčšinou domáci. Minule strašne zbili môjho brata a...“ zasekla sa uprostred vety. Nechápavo som sa na ňu pozrel, no vtom vzduchom preletela nemecká nadávka. Obzrel som sa, no zazrel som len tri tváre a pred očami sa mi mihol vytetovaný hákový kríž. Tupá bolesť bola tým slabšia, čím hlbšie do prázdnoty som padal...

Prebral som sa v posteli. Stál nado mnou muž. Jeho tmavá pokožka sa zreteľne vynímala na belobe nemocničnej izby. Bol to Susanin starší brat. Hovoril dlho, no ja si pamätám iba tie tri slová, ktoré mi doteraz víria v hlave: „Susan je mŕtva.“

Bolesť, tichý plač, slzy dopadajúce na čerstvú hlinu. Na hrobe leží jediná červená ruža. Zrazu bolesť i smútok zmizli. Zaplavila ma nenávisť. Taká čistá nenávisť, že vytlačila z môjho tela akékoľvek city...

O dvadsať minút som už stál pred starým ošumelým barom. Z vnútra sa ozývalo tvdé nemecké techno. O chvíľu odtiaľ vyšli. Boli to oni. Tie isté vyholené hlavy, neznášanlivé pohľady a tetovania na rukách. Len čo ma zbadali, rozbehli sa ku mne. Necítil som žiadny strach. Odvahu mi dodával chlad, sálajúci z kusu kovu, ktorý som držal za chrbtom. Vystrel som pravú ruku a môj krik zanikol s streľbe. Už po troch výstreloch ich bezvládne telá padali na zem, no ja som strieľal stále. Ani nevedeli, ako sa to stalo, no i tak to mali lepšie, než Susan, ktorú trápili hodiny, kým ju zabili. Po ulici sa rozľahlo desivé ticho. Ako keby niekto vypol zvuk. Dokonca aj hudba v bare prestala hrať. Priložil som si rozpálenú hlaveň ku spánku, vlasy mi zaškvrčali, posledný krát som sa nadýchol smradľavého vzduchu a potiahol som kohútik...


Nič. V tichu sa ako ozvena ozývalo iba zlovestné prázdne cvaknutie. Padol som na kolená a rozplakal sa.


Keď prišla polícia, nič som nepopieral. Ani som nekontaktoval ambasádu. Proces bol rýchly a rozsudok jasný...


Dozorca dočítal. Predo mnou bolo dlhé sklo a za ním skinheadi so škodoradostnými tvárami. Diváci. Predstúpil predo mňa prokurátor: „Chcete ešte niečo povedať?“ „Áno. Dúfam, že sa vám k tomu kreslu poriadne priškvarím, aby ste nadávali, aký je tento trest nanič, keď ma budete musieť zoškrabávať.“ prokurátor sa zamračil a prikývol. Zrazu tma. Tak takto to vyzerá? Len tma a nič viac? Toto má byť smrť? Nie, nie som mŕtvy. Počujem zmätené kroky...


Boli toho plné noviny. Trojnásobný vrah utiekol priamo z elektrického kresla, pretože vypadol prúd. O dva dni v tej krajine zrušili tento spôsob popravy a nahradili ho obyčajným povrazom. Mne sa podarilo ujsť do Európy. Začnem nový život a budem bojovať proti fašizmu. Všetkými spôsobmi. ZA TEBA, SUSAN!

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu