Človek, do ktorého som vrazila bol chalan, ktorý nič iné nerobí len a len cvičí. Biele tielko mu obopínalo svaly na celom tele a zároveň aj odhaľovalo opálene mohutné ruky. Oblečené mal modré šortky. S hnedými vlasmi sa mu pohrával jemný vetrík a v hnedých hlbokých očiach, v ktorých som sa doslovne topila, mu skákali iskričky. Keď videl ako na neho civím usmial sa nádherným širokým úsmevom. Moju chvíľku prerušila Sonička.
„ Dani, Dani si v poriadku? Nič sa ti nestalo?“ vyzvedala.
„N-ni-nie som v pohode Soni“ usmiala som sa na ňu a znovu som sa rýchlo pozrela na neznámeho chlapca.
„Prepáč nechcela som do teba vraziť. Nečakala som, že tam niekto bude.“ Odhodlala som sa prehovoriť.
„Nič sa nestalo to skôr ty mne prepáč nepozeral som sa kade kráčam.“ Povedal hlbokým no zato príjemným a upokojujúcim hlasom a usmial sa.
„Dobre tak poďme už, lebo nestihneme všetko čo chceme,“ prerušila ticho Alenka.
„Dobre ideme. Ah mohol by si ma pustiť prosím ťa?“ s úsmevom som sa pozrela na chlapca.
Oh, aha jasné prepáč“ povedal nesmelo. Ešte sme sa s ním pozdravili a išli sme podľa plánu. Keď sme prišli do obchoďáku stretli sme Martina. Je to náš spolužiak. Vysoký štíhly vyšportovaný ale nie príliž prehnane. S blond vlasmi a modrými očami na nás pozrel usmial sa.
„Ahojte krásky, dnes vám to ale sekne všetkým. Koľko mužských sŕdc ste dnes už stihli zlomiť?“ pozdravil a žmurkol na nás.
„Tuto Danke sa už jedno podarilo zlomiť.“ Chytila sa slova Alenka a ja som ju v tej chvíli prebodla pohľadom, no ona sa nad tým len pousmiala. Nebola som rada keď hovorila o mojich trapasoch.
„Hééj a komu?“ spýtal sa a vyzeral že ho to aj zaujíma.
„No ja vlastne ani neviem ako sa volal a kto to bol, len som nechtiac do niekoho vrazila“ povedala som a zamyslela sa nad chvíľou keď sme si vzájomne pozerali do očí. Kto to asi bol? Kládla som si otázku v duchu. Ale hneď som tieto myšlienky aj zahnala. Veď načo sa mám zaoberať niekým koho som videla len raz a už viac nestretnem?
Po chvíli rozprávania sa s Martinom ako si užívame prázdnin sme išli vyberať darček pre Soničkinho brata. Po hodinách vyberania a rozmýšľania nakoniec kúpila strieborný náramok s plyšákom v tvare psa. Naše cesty sa rozdelili pod lipou. Vyobímali sme sa a každá sme išli domou.
„Mamíííí som domáá.“ Zakričala som z chodby keď som si obúvala svoje papučky. Do kuchyne som si išla pre jablko, ktoré som jedávala vždy na večeru. Nakoniec som vošla do izby prezliekla som sa a zobrala knihu. Celá zahltená dejom v knihe som poskočila pri zvuku svojho telefónu. Celá prekvapená som sa pozrela na display kto mi to asi volá.....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
4
Je to super a zaujímavé som zvedavá čo sa stane ďalej aby už bola ďalšia časť
5
Napíš svoj komentár
už som pridala novú časť tak dúfam že sa bude páčiť