Útek

Sedela v rohu svojej izby. V očiach sa miesila bolesť so strachom. Ruky pokryté modrinami. Ústa rozbité.
Hľadela do ticha tmavej izby a premýšľala.
Bosé chodidlá na podlahe ju začali oziabať.
Pomaly vstala a prešla k stolu. Zobrala do ruky pero, zo zošita vytrhla papier a napísala veľkými roztrasenými písmenami:

ODCHÁDZAM. Nemôžem Už takto ďalej žiť!



Pomaly prešla cez izbu a otvorila skriňu. Obliekla si hrubú trigovicu, teplé nohavice, do tašky si zobrala náhradné ponožky a spodné prádlo. Porozhliadla sa okolo seba, čo takého by si ešte mohla a mala vziať. Zrak jej padol na plyšového macka pokojne sediaceho na svojom obvyklom mieste v rohu postele. Pribalila si aj jeho. Veď bola predsa len ešte dieťa........
Na ceste k dverám sa pozrela do zrkadla. To čo v ňom uvidela ju vydesilo.
Jej tvár už nebola taká aká bývavala. Nebolo to len tým veľkým monoklom pod pravým okom, ani tou rozrazenou perou či podliatinou na líci. Nie, zmenili sa aj jej oči a pohľad v nich. Bol to pohľad človeka predčasne dospelého krutými životnými skúškami. Už nebola to veselé pekné dievča a už ním ani v živote nebude. To vedela až príliš dobre. Tá istota jej naháňala strach.
Zobrala do ruky kľučku dverí a pomaly zatlačila. Vyšla na chodbu. Každý pohyb robila s maximálnou opatrnosťou. Nechcela zobudiť otca. Všetko už aj tak skazil. Tak načo mu venovať ešte jedno stretnutie? Prešla chodbou a pri vchodových dverách zastala. Srdce jej bilo ako splašené. Vedela, že keď otvorí dvere, tieto posledné, ktoré ju delia od chladnej noci tam vonku, nebude už cesta späť. Nakoniec však urobila čo musela.
Otvorila ich.
Vyšla do tichej prázdnej ulice. Bolo niečo po tretej hodine ráno. Každý normálny človek teraz spí, alebo sa prevaľuje v posteli, či pozerá nočný program v televízii. Každý normálny......pousmiala sa tomu slovu. Veď čo už je v dnešnej dobe normálne? Pomaly ten úsmev prechádzal v smiech. Nemohla si pomôcť. Prišlo jej to veľmi smiešne. Predstavila si ako musí teraz vyzerať. Sotva šestnásťročné dievča uprostred noci stojace na chodníku len v trigovici a rifloch, na tvári obrovský monokel a smejúce sa hysterickým smiechom. Ten smiech ju už ale začínal bolieť. Neboleli ju len rozrazené ústa ale aj pár rebier. Pomyslela si, že asi ich má narazené. Zrejme od toho pádu na stôl.
Dobre, pomyslela si, idem v ústrety svojmu novému životu. Lenže na ktorú stranu ulice sa vyberiem? Ľavú, či pravú? Smerom do mesta či od mesta? Vytiahla mincu a hodila. Padla hlava a ona sa zadívala na ľavý koniec ulice. Smeroval k mestu.
Urobila prvý krok svojho nového ja. Do vlasov sa jej oprel vietor. Bol príjemne chladný ako bývajú len ranné vetre. Pomaly zrýchľovala krok až prešla do behu. Na konci ulice zastala a obzrela sa. Uvidela domy ľudí vyššej strednej vrstvy. K tým ľudom patrili aj jej rodičia. Ona už nie. Naplnil ju smútok. Ale nie smútok za domovom alebo rodičmi, ale smútok za jej malo päťročnou sestrou Catrin, ktorú tam nechala. Dúfala, že sa Catrin bude mať dobre, aj keď o tom veľmi pochybovala. Veď ju tam predsa nechala s nimi. Odvrátila tvár a viac už sa neobzrela. Vedela, že ulicu, kde vyrastala, videla posledný krát.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu