Každý sa vyberie iným smerom a pomaly zabúda. Neobzerá sa za tým čo ostalo za ním, ľudia s tvárami a bez mena. Zabudnutý. A potom sa ocitnú na tenkom ľade.
Teraz som tu, sedím, sama v izbe v malom byte, čakám na priateľa a rozmýšľam, kedy sa to stalo? Kedy som ostala sama? Vtedy keď som vyslovila pravdu? Keď som sa odsťahovala? Keď som zmaturovala? Alebo sa mojej kamarátke zrútil časť jej sveta úderom pod pás?
Mám niekedy pocit, že čím viac sa snažím nikomu neubližovať tak tým viac niekomu ubližujem...Prečo? Tak prečo ubližujem, keď nemusím? Prečo sa cítim tak sama keď mám čo som chcela? Prečo sa navonok stále usmievam a srdce mi roní krvavé slzy?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár