Mám chuť vypadnúť z tohto otrasného miesta. Už sa tu nedokážem poriadne ani nadýchnuť. Neznášam to tu, nevydržím tu, no aj tak to tu trpím celých 18 rokov. Najhoršie na tom je, že život ťa vždy akosi oklame, chvíľu máš pocit, že nič nemôže byť lepšie a, že svet sa konečne zmenil. Strášná lož, nič iné len klamstvo.
Pravda je taká, že po neprirodzene high time v tvojom živote sa opäť raz ocitneš na bode mrazu, kedy už nevieš ako ďalej. Stále klameš samého seba, že je to len prechodné, že všetko bude lepšie, keď vyštuduješ zarobíš peniaze a budeš sa mať dobre. O čom je takýto život ? Celý čas len makať a potom na sklonku si užiť tých pár peňazí čo sme stihli našetriť, resp. čo nám ostali po hypotékach, deťoch, dlhoch.
Tých pár drobných ktoré nám nestačia ani na benzín, aby sme mohli konečne slobodne odísť. Nechcem takto žiť. Desím sa toho. No, ak nepôjdem na vysokú, nikto zo mňa nebude, aspoň to všetci vravia. Chcem tam ísť ale odísť chcem viac. Zobrať tú najlacnejšiu letenku a stratiť sa v dave. Jediný háčik je v tom, že nemám ani na autobus ktorý by ma zobral na letisko. A toto je život, je na..., na...a lepší nikdy nebude.
Nechcem znieť ako pesimista, čo by bolo ironické pretože po celý čas som samú seba označovala ako optimistu, no ak mám pravdu povedať, vekom sa stávame obyčajnými realistami. Svet je taký aký je. Ľudia sú falošní, zákerní, stále sa len hádajú ako napríklad aj teraz moji susedia na ulici, počujem ich ako revú na celý barák, asi nie som jediná. Výčitky, peniaze, láska aj to je jedna z mnohých tém ktoré stihli prebrať. Aký zmysel má celé toto. Ževraj jestvuje nejaký vyšší plán, prepáčte mi ale to je len ďalšie obyčajné klamstvo. Číry nezmysel.
Každý deň sa snažím tváriť priateľsky k všetkým naokolo. Naozaj to myslím vážne, no hneď pri ich pohľade na mňa vidím, čo si oni naozaj myslia. Je to akoby ich tváre boli transparentné a ja som im videla rovno do hlavy. Vidím čo si naozaj myslia, ako sa len zo slušnosti tvária. Najradšej by som bola, kebyže ich už nikdy nemusím vidieť. Ani jeden z nich by mi nechýbal. Možno to nedávam najavo, to som sa naučila dobre, no všetci z nich ma zranili, spôsobom aký sa nedá ani opísať. Toto nie je o odpúšťaní alebo neodpúšťaní. Je to o tom, že s týmito ľuďmi si nemám čo povedať, že sú pre mňa úplne niekde inde, kde ja nechcem byť. Nechcem byť ako oni. Nechcem byť tam kde oni. Chcem odísť a neobzerať sa za seba. Už nikdy. Chcem len kráčať rovno pred seba, slobodná a šťastná. Hoci aj sama. To je môj cieľ.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
13. 4.apríla 2023 21:30
najdi si brigadu, zarob si na tu najlacnejšiu letenku a let!
Napíš svoj komentár