Viktória rozzúrene rozčapila staručičké dvere paneláku. Zastrčila si slúchadlá MP3 do uší, kapucňu si leda-bolo prehodila cez hlavu a vykročila do dažďa. Za ňou zoskočil z dvoch schodov aj väčší psík. Ten mal o niečo lepšiu náladu ako majiteľka. Narozdiel od nej ho veľmi bavilo behať po mokrej a špinavej tráve v nehoráznej zime a po tme. Slová pesničky a jej rytmus vplývali na Viktóriínu osobnosť strašne pozitívne, aj keď mala svoje dôvody, prečo ju to tu nebavilo. Mohla byť doma vo vani, učiť sa, al. hocičo iné. A napriek tomu tu bude celá zmoknutá pobehovať. Lenže svojho psíka mala rada. Cez krásne dni ju poväčšine bavilo s ním každú chvíľu vybehovať, ale v takýchto nečasoch to bolo dosť otravné. Vika sa snažila upokojiť a tak zhlboka vdychovala zdravý i keď mestský vzduch. Bola pravá jeseň. Na zemi v kalužiach sa povaľova kopu farebných, špinavých listov rôznych stromov, ktoré sa teraz ohýbali pod náporom tekutiny dnes kaziacej činnosť mnohých ľudí.
-No do riti! - zahrešila s jednou nohou až po členok v blate.
-Sa nehanbíš takto nadávať ? - ozval sa neznámy mužský hlas. Viky sa prudko otočila.
-Vyľakal si ma. Čo odo mňa chceš ? - spoznala chlapca zo susedstva. Vlastne sa spolu ešte nikdy nerozprávali. Vždy jej prišiel tak trochu namyslený.
-Nemôžem ťa pozdraviť ? Čo sa hneď štveš ? - zdal sa byť celkom milý, ale ona dobre poznala celú tu ich partiu vypatlaních feťákov. Nevedela si ani predstaviť, že by za tým bolo niečo iné ako požičanie financií či podobne.
-Vysoľ to! Nemám celý večer... Idiot - odvrkla mimo témy a pozrela sa zase inde. Až teraz si uvedomila ako veľmi ju takéto typy "zlých" chlapcov priťahujú i to aké hlboké a nevinné má oči. Stále neverila. To, že má pre neho slabosť aj tak neznamená, že by sa s ňou mohol rozprávať iba zo zdvorilosti.
-Akože som to nepočul.- povedal polosmutne -Len som ťa tu uvidel a mám chvíľku času tak som myslel, že ťa obšťastním svojou prítomnosťou...-
-To si teda uhádol- tentoraz sa aj trochu pousmiala, keď už aspoň niekto s nou chce tráviť chvíľu.
-Vidíš, hneď to je lepšie- asi si všimol jej nenútený úsmev.
Ďalších pár minút sa prechádzali. Bolo im spolu naozaj veľmi dobre, ale Viktória si nevedela predstaviť, že by z nich boli priatelia. Obidvaja boli z odlišných svetov a nemala pocit, že by mali nejakých spoločných priateľov.
Pár nasledujúcich dní s očakávaním chodila okolo jeho domu každý večer. Nevedela či je to možné, ale chýbal jej aj keď boli spolu len pár minút. Vtedy, keď bol s ňou cítila sa tak fanstasticky. Videla ho len párkrát a aj to len kývol hlavou smerom k nej akoby ani nemal chuť ju pozdraviť.
Od ich predchádzajúceho stretnutia ubehli necelé dva týždne a ona pomaly stratila nádej, že aj on cítil to isté. Von vyšla úplne normálne. Bola jej dosť zima, keďže teplučké večeri boli už dávno minulosťou. Vtedy ho uvidela. Stál opretý o garážové dvere a horiaca cigareta mu osvetľovala tvár. Nevedela či ísť k nemu a osloviť ho. Možno čakal niektorého kamaráta. Tak sa tvárila, že ho nezaregistrovala.Vybrala sa uličkou rýchlo preč. Nemohla ho vidieť. Už dávno vedela, že sa do neho zaľúbila. Už bol takmer za ňou položil jej ruku na rameno a ona sa prudko otočila.
-Čakal som...- povedal takmer šeptom.
-Čakal si? - opýtala sa nechápavo.
-Kedy ťa zase uvidím.- tým istým tónom pokračoval.
-Ako, čo tým myslíš? - už si pripadala ako dement.
-Sám neviem- vydýchol cigaretový dým aj keď už dávno zahodil ohorok. -Myslím, že by bolo lepšie prestávať sa stretávať takto sporadicky- pokračoval.
-Ako chceš, ale to tysi tam stál a rozbehol sa za mnou- mykla sebou a pokračovala v ceste.
Znova ju dobehol -Myslel som či by si nechcela častejšie spoločníka na vychádzky- A tým sa to všetko začalo. Možno to bolo len jedno z mnohých ďalších stretnutí. No pre ňu to boli najkrajšie slová, čo kedy počula...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár