Vzlyky prerážajú tmu a ja opretá o pomník
Zdvíham hlavu, hľadám oporu v hviezdach
Rozmýšľam na koľko som s tebou bola miestach
Rozmýšľam, no stále správny počet neviem
Bolo ich veľa, už ani zistiť to nechcem
Opretá o pomník poslednej nádeje, že sa rozhodnem
O jedinú spomienku na ktorej očami spočiniem
Prečo už mi nechýba dotyk tvojich pier?
Prečo akurát v tejto hmle neviem nájsť smer?
Už nevidím tú výzvu, čo bola v tvojich očiach
Už nezazriem ten krásny, lúčiaci sa pohľad
Rozišli sa cesty nás, dvoch obyčajných ľudí
Tak prečo už ma tvoj dotyk zo sna nebudí?
Už ani slovo , , zbohom, , i keď len to smiem
Keď ťa môžem mať, prečo už ťa nechcem?
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
csillagocska
18. 7.júla 2009 16:38
Citom nerozkazes
Napíš svoj komentár