Vies, co citim...
Nie, vsetko okolo nechaj tak.
Je to moj kriz. Dostatocne sa zanho nenavidim...
No neverim, ze tvoje srdce dokaze nenavidiet...
Preto,
zatvaram oci a volam nasho otca... Krutim hlavou, placem a prosim ho...
Kedysi davno stratila som zmysel zivota smrtou najblizsej osoby. Jedinej blizkej ktora ma chapala a neodsudzovala za moje myslienky a ciny. Cele roky to vo mne potlacovali, neuvedomovali si, nechceli si uvedomit a zamietali moj povod. Aj ked som im to milion krat vysvetlovala. Bili ma... Do bezvedomia. Pravidelne kazdu noc, aby som si zapametala, ze mam svoju podstatu potlacit. Bali sa... Preto konali takto drasticky. Zachadzali so mnou horsie ako so psom. Nadavali, ponizovali, ignorovali, mlatili... Dlhe roky som v sebe utlacovala to prirodzene. A pritom si uvedomovala ako velmi po tom tuzim. Vedela som, ze mi to velmi chyba. No ked som sa snazila byt sama sebou, zranovala som ludi na ktorich mi tak zalezalo. Nepochopili ma. Tak sa mi vyhybaju... Ale prisiel si ty, a myslela som, ze ked sme rovnaky, mohlo by to vyjst. Mohla by som byt stastna. Nepretvarovat sa... Ale nechcela som ti ublizit... Povedal si pravdu, ktoru neviem prijat. A teraz ? Co bude teraz ? Co moze byt... Aj napriek tomu, stale by som chcela to iste...
Chcela by som...
Nacuvat ti, vidiet sa v odlesku tvojich ociach... Priblizit sa viac k tvojej podstate. Milovat ju. Vidiet ta stastneho...
Mozno som ti to vsetko vravela, lebo som vedela, ze som tu uz len kratko...Chcela som aspon raz v zivote zazit ten pocit, ked mi lezis v lone, hladim ta po tvari a rozpravam o nasom svete... O jeho krase, jednoduchosti, bezmedznej laske... O tom, ako sa tesim na navrat domov.
Ukazat ti jeho lasku i v tomto svete... Prosim, len vnimat sa. Precitit to. Je to tak krasne a bolestive zaroven. Myslela som si, ze sa nic nestane, ak na konci budem trochu sebecka a budem chciet prezit stastie a slobodu. Bolo to hlupe...
Neverim na zivot... Smrt je mojim panom...
Ale aj tak, keby som sa uz nemohla rozpravat s tebou... Navzdy sa budem rozpravat s tvojim srdcom. Placem a smejem sa zaroven, ked mi o tebe hovori.
Preco by sme nemohli zastavit cas, a na vecnost odhalit si svoje duse v objati.
Ak budes smutny, spomen si, ze sedim hned pred tebou, pozeram ti uprene do oci, usmievam sa a spytujem, ako by som ti mohla pomoct. Co by som mohla pre teba urobit. A ten lahky vanok, zrejme z prievanu, bude moj laskavy dotyk, pohladenie, ktorym ta chcem upokojit a ujistit, ze bude vsetko v poriadku.
Mozno mi prave v tejto chvili skaredo nadavas, ale to na tom nic nemeni...
Mimochodom, ta skladba...
Dobre vies, ze by som dala vsetko za to, keby si celym svojim bytim patril len mne. Ale tvoj je svet, a ja som len niekto... Napriek tomu, pustam si ju znova a znova, a aj ked sa bojim ze ju tym ukratim o to krasne caro kedy bola vypocuta prvykrat a tak velmi som pri nej plakala a tuzila byt s tebou... Snazim sa v nej najst tvoje pocity... Je nadherna. Bola som nadsena. Nikdy nikto nic take pre mna nespravil... Citila som sa akoby mi patril cely svet ! A ja sa odvdacim tymi slovami. Nie, moja vdaka je v mojom srdci, ktore ta, nech pojdes kamkolvek a budes s kymkolvek, nikdy neopusti. Ja si zasluzim len to, co o chvilu aj dostanem... Tak nezabudni na tem pocit prosim... Kedy sme mohli byt jednym v nasom svete. Budem ta tam cakat...
Blog
Komentuj
13 komentov k blogu
1
attis
13. 3.marca 2014 09:38
a ocikáš ho?
Napíš svoj komentár