Jedneho dna, ked dievcatku sa nic nedarilo, s rodicmi sa hadalo, kamarati ju newedeli pochopit, nic, prisiel prave on a povedal jej: "Neboj sa, ono to bude dobre, neboj, sa to zlepsi." Chvilku to bolo tak, ako chlapcek povedal. Dievcatku sa anlada zlepsila, pretoze dosla spet na Slovensko jej dobra kamaratka. Tomu sa dievcatko potesilo, pretoze si myslelo, ze za tie dva tyzdne, co jej dobra kamaratka bude Doma, bude super. Spolu sa zabavia, pospominaju na tie casy, ked jej kamaratka tu bola stale a povedia si, co ma ktora nowe za ten polrok co sa nevideli.
Dievcatko bolo rado, pretoze den, co sa jej tak zle zacal sa pomaly zlepsoval. No toto netrvalo dlho. V lodenici sa s kamaratkou rozlucilo, a dohodli sa, ze sa stretnu na druhy den.
Ako tak slo dievcatko domov a viezlo sa v elektricke, zacalo si uvedomovat, co ma, malo, a uz nikdy mat nebude. Vtedy velmi zosmutnelo. Nevedelo co bude dalej.
Ked pribehlo domov, zhodilo tasku nazem, zaplo pocitac a lahlo si na postel. Po chvili zaspalo a vobec ju nezobudilo ani pipanie ICQ, ci zvonenie na dverach. Zobudilo sa, az ked jej zazvonil mobil. Tomu hovoru sa dievcatko potesilo ( aj ked nebol od chlapceka), pretoze s tym cloviecikom, co jej volal davno netelefonovalo, a navyse uz bol anjvysi cas, aby sa zacalo chystat. Chystat na hokey....
Preslo asi 20 minut a dievcatko bolo pripravene na odchod. Dres obleceny, sal , na ktory jej chlapcek vzdy v skole vravieval aby ho dolu dala a zahodila, malo taktiez an sebe a trubu malo pripravenu. Vsetko pripravene, uz len aby odislo. Zislo dolu vytahom, sadlo do auta a uz o 20 minut bolo na zimaku.
Vyslo z auta a cele nabudene, ze jej najoblubenejsi tym to vyhra, sa rozbehlo do Samsung Areny. Aj ked sa moc tesilo, bolo smutne. Smutne, pretoze muselo ist so svojimi rodicmi a bemohlo s kamaratmi. Cize sa nemohlo ist postavit a to bolo pre nu zle. Sice dievcatko bolo smutne, ale nedavalo to najavo, pretoze jej rodicia uz i tak nan boli dost nahnevani, a kebyze sa dozvedeli, ze je smutne preto, ze muselo ist na hokey s nimi a nie so svojimi kamaratmi,bolo by to este horsie, pretoze prave oni, jej rodicia a najme jej mama, su ti, co ju naucili chodit na hokey a verne fandit Belasej Bratislave. Pokial to dievcatko nedavalo najavo, bolo vsetko v poriadku. Avsak po prvom gole Ufonov z Ufolandu to uz dievcatko nevydrzalo a zacalo davat svoju naladu najavo.
Ako cas plynul a hokey sa schyloval ku koncu ( priebeh zapasu tu nebudem rozoberat, to mozno v dakom inom clanku, teraz vsak urcite nie, pretoze o to tu teraz neide), nalada dievcatka sa len a len zhorsovalaa vsetci okolo nej to ziavne pocitovali. No ale dievcatko za to nemoze, nemoze za to, ze newie, ze newie udrzat svoje emocie v sebe. Za to, ze malo taku zlu naladu, nemoze len to, len to ze bola na hokey so svojimi rodicmi a nie kamaratmi, ale aj to,ze videla, ze vsetci, vsetci su stastny, pretoze maju preco. Maju vela kamaratov, s ktorymi mozu pocitat v dobrom i v zlom a vedia, ze hockedy im zavolaju, oni im pomozu a nepovedia nie. A toto toto dievcatko nepoznalo. Nepoznalo, co je to, ked je clovek stastny, ked ma kamaratov , a tak. Dievcatko bolo vo vnutry vzdy smutne, aj ekd casto davalo najavo, ze je vesele a nic mu nechyba ku stastiu. No ale dievcatko bolo vo vnutry vzdy ale vzdy smutne. Aj ked sa raz zacas nasiel cloviecik, co sa dievcatka spytal, co mu je, dievcatko nikdy a nikomu nevedelo povedat, ze preco. preco je to tak. Dievcatko vzdy len odpovedalo: " A nechaj to tak" alebo este aj toto bola jej oblubena odpoved:" Ja ani newiem, daka depka na man ide." Toto boli jej najcastejsie odpovede, ked uz raz zacas v sebe svoje emocie neudrzala. No dievcatko vzdy vedelo o co ide. Len to newedelo nikomu povedat. Alebo si myslelo ez kebyze to niekomu powie, ten to powie chlapcekovi, a bala sa aka bude reakcia chlapceka. Bala sa ze veic ju uz ani nepozdravi, ani sa jej na nic neopyta. Dievcatku sa to vsak stavalo malokedy. Da sa povedat ze skoro nikdy. Bud sa jej to nemal kdo opytat alebo vyzeralo veselo.
Jedneho dna sa to vsak zmenilo. Dievcatko doslo do skoly smutne vnutorne i navonok. Na vonok sa to azcalo zlepsovat v priebeho uz prvej hodiny. Nechcelo vyzerat smutne. No vnutorne to bolo ine. Tak bolo smutne este dlho. No ako sa vracala zo stvrtej hodiny stretla an chodbe chlapceka s par jej spoluziakmi. Chlapcek ju zavolal a spytal sa jej ci by si s nimi nesla zahrat floorbal. Odpoved dievcatka bolo kladna a tak sa dohodli ze sa stretnu o tretej.
Po tomto okamihu bolo dievcatko vesele. Navonok i vnutorne. Konecne po dlhych predlhych rokov sa niekomu podarilo ju rozveselit. No obavalo sa, ze to tak dlho nebude. Balo sa, co bude ked pojdu hrat floorbal.
Tri hodiny poobede a dievcatko prislo za nimi. Dako sa newedeli najst tak zavolalo aby sa ich na to spytalo. Aj ked nevolalo na chlapcekov mobil, zdvihol to chlapcek. To ju len a len rozveselilo. Ako tak hrali floorbal vsetko bolo v pohode, nic a nikdo dievcatko jej radost nezkazil. Dokonca aj ked daco pokazilo chlapcek jej nic zleho nepoveda. Dokonca ju este i pochvalil a povedal jej ze to je dobre.
Dievcatku sa zatial jej vnutorna ardost dary drzat. Este nikdo taky nedosiel co by jej ju zkazil. No dievcatko sa toho boji, boji sa, ze jej vnutornu radost niekdo skazi. No ale ako sa vravi vsetko sa zacina ale i konci. Ale dievcatku sa uz skoro 7 hodin dary aby mala vnutornu radost. Ale boji sa ze ked si toto precita jeden jej spoluziak, bude to ine. Vsetci sa razom vsetko dozvedia a dievcatku znovu zacne jej vnutorny smutok.
P.S. : Sorry, ze som nenapisala presne mena, ale takto ej to lepsie. Ale vsetko je skutocne.
P.S.2 : Peto sorry ze som ti to enchcela dat v skole precitat a sme sa kvoli tomu pobili.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár