Keď som mimoriadne nahnevaný, čo sa stane tak raz za rok, ľudia ma nespoznávajú. Vtedy prevláda to niečo vo mne. Slová, ktoré zo mňa idú majú silu, sú úderné, premyslené a vzťahujú sa k cieľu. Sú veľmi múdre a ja sám by som niečo také stvoriť nevedel. Hlas mám ako úplne iný človek, hlbší, ostrý. Srdce zrazu prestáva nachvíľu biť a aj ten najostrejší vietor prestanem cítiť. V mojej hlave sa objavujú myšlienky, ktoré sú mi cudzie a predsa spolupracujem.
Ľudia mi všeobecne robia problém, neznášam ľudskú rasu. Je tak slabá, schopná sama seba zničiť. Hanbím sa, že som človek, ale občas mi hlas v hlave vraví, že celkom človek niesom. Že som niečo iné, niečo viac.
Moje inštinkty sú pozoruhodné. Akoby som mal vzadu tretie oko. Niekedy viem, čo chce druhý človek povedať. Potichu sám hovorím to isté, čo ten človek, na sekundu presne ako on. Keď sa dlho dívam na niekoho, tak vidím pásy červeného svetla, ako sa po ňom plazia. Cítim z ľudí strach, zúfalstvo ma dokáže nasýtiť.
Keď zavriem oči a s čistou mysľou hľadím do ničoty, začne sa mi zjavovať obrazec. Pyramída a na nej oko..všetko tmavé, rozmazané, zrnité. A potom nejaký muž, nevidno ho celého, nevidno ho skoro vôbec. Po istom čase sa mi začne sama od seba hýbať ruka. Také dosť prudké pohyby..čudné.
Dakedy sa bojím zaspať, zo strachu, čo sa mi bude snívať. Pretože moje sny ma donútia kričať. Donútia ma nevedomky sadnúť si do stredu izby a budím sa ako uprene pozerám do stropu.
Som duševne chorý.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
jimmycrow
15. 2.febuára 2009 13:12
Podľa mňa schizofrénia.Alebo disociatívna porucha osobnosti...Neupísal si sa diablovi?Lebo aj z toho možno...
Napíš svoj komentár