Ani neviem...

Možno to niekto z vás pozná a možno nie. Verím, a dúfam že nie som sám kto niečo podobné zažil...
Večer ako každý iný, až do zlomového okamihu kedy sa bežná rutina, či poondiaty stereotyp zmení v niečo neznesiteľné. Ste vo svojej izbe, počúvate svoju obľúbenú hudbu keď zrazu počujete niečo, čo sa vymyká textu, či melódii. Niekedy sa však mýlim, pretože začínam byť paranoidný. Väčšinou však tým narušiteľom mojej večernej pohody býva foter, alebo matka. Tí, ktorí mi dali život a tí, ktorí ma nadovšetko milujú...aspoň by mali. Keď som bol menší, nevedel som ako reagovať, čo je to za zvuky, čo je to za reči. Postupom času mi však všetko postupne zapadalo do skladačky. Keď mi matka povedala že neplače, len jej slzavejú oči. Keď mi foter povedal že zlomil metlu keď upratoval... Teraz konečne všetkému rozumiem. Už ma ani nebaví všetko to počúvať. To, ako si máme zbaliť veci a vypadnúť, to ako matka vyhadzuje fotrovi na oči aj to, čo nespravil. Hádka pokračuje hlbšie a hlbšie. Klasicky, nezvládam to. Veľmi veľa krát som myslel na to, aké by bolo utiecť, nebyť s nimi. Všetko je zbytočné, pretože skôr či neskôr by ma našli alebo by som sa k nim vrátil. Takýto život však nechcem. Jediné, na čo som sa zmohol bol útek. Útek do mojej reality, do fantázie ktorá navždy ostane len niečím, medzi nebom a zemou. Zaliezol som do kúpeľne, predtým som však stihol z postele schmatnúť mobil a slúchadlá. Pustím si hudbu a snažím sa ukľudniť. Hlasitosť na maxime a nevnímam nič iné, len hudbu...text a melódiu. Stále ma drží myšlienka na útek. Dlho som premýšľal a nakoniec som sa rozhodol. Utečiem preč a už sa nevrátim. Nikdy! Celý nadšený a zároveň tak veľmi ustráchaný sa postavím a pozriem sa priamo do zrkadla. Vidím tam svoj odraz a neverím vlastným očiam, že toto všetko sa deje mne. Že moja duša a moje telo sú úplne odlišné. Pokým telo predstavuje nevinnosť, duša je čisté zlo. Ľudia ma stále považujú za to malé decko bez vlastného názoru a bez vlastných myšlienok...bez budúcnosti. Stále viac a viac začínam nenávidieť sám seba. ten odraz v zrkadle. Nervy, zúfalstvo, strach...to všetko vystriedala obyčajná túžba. Túžba po tom, odísť a všetko ukončiť.Nikomu už viac neublížiť, nechať ľudí nech si žijú svoj život. Tak som zas a znova siahol po tom, čo tak veľmi milujem. Po tom, čo zradilo už toľko ľudí, a ešte viac ľudí to zmenilo. Zmenilo to aj mňa, stále viac a viac sa v tom utápam a nie je návratu späť. Vyhovuje mi to...svoj príbeh schovávam na svojej koži a nikto o ničom nevie... nikto! Ani fotrovci, ani priateľka, ani... Túžba narastala a už bola taká veľká, že som sa odhodlal konať. Zobral so žiletku a prvýkrát som nerozmýšľal. Proste som potiahol. Tak hlboko a tak dlho ako to len šlo... Túžba sa vytratila, číra voda z umývadla zrovna tak... Túžbu vystriedala spokojnosť, a priezračnú vodu pohltilo červené more.Ten poit bol neopísateľný. Cítil som sa ako nadčlovek. Proste som mal kontrolu nad svojím životom, mal som všetko čo som chcel, a spravil som to, na čo iní len nečinne berú odvahu alebo k čomu len prizerajú na internete. Asi je všetkým jasné že to bol len ďalší chabý pokus keďže to vypisujem sem, kde to nikoho nezaujíma... Ale, ak by ste mi položili otázku, či to ľutujem, odpoveď by bola NIE. Vďaka tomu som opäť nadobudol vzťah s matkou, vzťah s fotrom, Dokonca aj medzi sebou sa prestali hádať...aspoň pri mne. Pamätám si len to, ako matka plakala a ako sa foter nečinne prizeral. Neľutujem to, pretože tie slzy spôsobili to, že fotrovci opäť fungujú a viem, že som niečo pre to spravil... Ale prečo to píšem, keď viem že vás to nezaujíma a keď viem že tu budú urýžlivé komentáre? Prečítajte si nadpis...

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu