Trápiš ma ty a vždy si ma trápil, lebo som miloval tak silno až som nevidel, nevidel som to všetko čo videli ostatní, nevidel som to preto lebo som ťa miloval a stále milujem.
Skúšam sa nájsť niekde inde, ale môj život stráca zmysel, nie zmysel nad ktorým rozmýšľa samovrah, ale zmysel v tom, že už strácam nádej v tebe.
Teba ktorého som možno ranil, teba ktorý so mnou žil dýchal spával. S tebou s ktorým som skákal a bežal keď sme museli. Ty ktorý sa radšej skryješ pred clonu modernej techniky. Radšej budeš hľadať kamošov inde, niež by si ho hľadal vo mne. Lebo vo mne si toho kamoša už dávno stratil. Aj partner a milenec by mal byť kamarátom, ktorý si vypočuje problémy a stará sa o toho druhého. Čím ďalej tým viac cítim odstup, čím ďalej to bolí viac. Aj keby som tu pri tebe ostal alebo neostal, stále by som si dával rovnakú otázku. Stále by som tápal v tomto pocite samoty voči tebe, ktorá boli ešte viac ako samota samá o sebe, keď je človek bez človeka a vie že ten druhý tam proste nie je. Vtedy to boli menej a dá sa s tým lepšie vysporiadať. Ale keď viem že tam niekto je a tým niekto, myslím teba bolí to o to viac.
Snažil som sa zo všetkých mojich síl, aby som ti dal to čo si chcel a šiel som s tebou kam si chcel. Robil som to preto že som chcel. Nie preto že mi to bolo nakázané, bolo to z lásky. A teraz v tomto betónovom koloseu sa cítim ako vyvrheľ, ktorý tak poslušne ako pes čaká doma na svojho pána lebo sám si nevie inú nájsť lepšiu zábavku.
Možno, keby, ako, znie to takto. Ináč to podať neviem takto sa cítim, cítil.Naše role sa vymenili. U teba som čakal oporu akú som dával tebe. Istotu a lásku ktorú som sa ti snažil dať.Sú to už iba moje ilúzie, halucinácie. Rád si veci idealizujem a predstavujem inak. Je to možno moja chyba, zmýšľať ináč neviem. Ja sám už neviem, či aj vo mne bolo toľko nevraživosti a hnevu ktoré teraz nachádzam ja v tebe. Vtedy si to možno nachádzal ty vo mne, len ja som nevedel,nevidel. Keby sme tak mohli fungovať ako iné páry, ktoré sa aj hádajú a pri tom sú stále v harmónií. Vedia spolu žiť aj bez toho aby si vyčítali to čo si stále vyčítame my. Aj tie naše hádky sú skôr ako poľovačka, kde sa nepoužívajú ostré ale len uspávacie náboje.
Zver len tak spadne a zaspí s tým všetkým hnevom ktorý v sebe má. Ako to napraviť to už neviem, som už slabý, slabší som sa v živote necítil. Neviem nájsť guráž sa s tebou hádať a ani ti oponovať, lebo už na to nemám city. Ty môžeš na mňa hádzať vinu, ale nie bez toho aby si vinil seba samého. Každý vzťah je ako božský sňatok. Lenže ten sľub neskladáme bohu, ale sebe samým.
Tak sa tou cestou dvaja snažia brázdiť dráhy, zla, pokoja,lásky...
Ja ako tvor ľúbivý, potrebujem možno viac. Keď vidím málo, cítim stále slabo. Neviem sa pohnúť z miesta tak tápem. Môžem ťa obviňovať, rúhať.
Že za to môžeš ty. No môžem za to i ja. K ceste odpustenia vedie stále kľukatá cestička, labyrint v ktorom človek musí nájsť cestu k sebe samému. A až tak, môžeme odpúšťať tým ktorých milujeme. Ja sám neviem či som si odpustil. Potrvá to možno chvíľa. Príde ale cesta opovrhovania.
Na tú cestu ťa chcem ale zobrať. Chytiť ťa za tvoju ruku. A namaľovať cestičku, po ktorej pôjdeš keď tu ja už nebudem. Keď tu nebudem. Ty budeš tu a ja tam. Stále tu bude to čo sme spolu prežili. Od prvého bozku, spoločného výletu, či milovania. Chcem si v mysli nechať len to najkrajšie a odísť ak môžem od teba aspoň ako kamarát. Ktorý keď sa tu možno raz zjaví, vyčarí ti úsmev na tvári. Na tej najkrajšej tvári ktorú som tak rád sledoval keď spala, sa smiala a pozerala sa na mňa tými svojimi lesklými iskričkami....
Teraz na konci našej púte rozmýšľam či môj zámer bol správny. Či liať víno do čírej rieky a zmútiť ju aby to všetci videli. Mám slabosť pred očami, tou slabosťou si bol a si stále ty. Tak ako na konci i na začiatku. Milujem slepo a silno až mlčím. Lebo nechcem rozhnevať, rozosmútiť.
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
grietusha
14. 8.augusta 2014 13:16
ňuňu ťuťu
Napíš svoj komentár