Pár krát v živote som si myslel, že som špeciálny. A vtedy keď som si to nemyslel, dúfal som, že špeciálny ešte len budem.
Zišiel som dole po schodoch do kuchyne. Neznáma osoba sa ma spýtala, že čo si dám na raňajky. Neodpovedal som, iba som prešiel do ďalšej izby a potom do predsiene. Otvoril som dvere a vyšiel som von z domu. Úplne bosý som stúpil na sneh a obzrel sa po ulici. Neodvážil som sa ísť ďalej ako pred bránku. Bolo pekne, tipujem začiatok decembra. Rýchlo som sa vrátil do izby na poschodí a ľahol si späť pod perinu tak, aby som si rukami mohol zohriať nohy. Oči som mal otvorené, obzeral som sa po stene a snažil som sa zistiť kde som. Zaspal som a zobudiť ma prišla až tá osoba, ktorú som stretol v kuchyni. Opäť sa ma spýtala, že čo budem jesť a ja som jej odpovedal, že by som si dal hrianky s medom. Vytiahla nejaké oblečenie zo skrine, otvorila okno a zbehla dole do kuchyne. Aj niečo vravela, ale moc som ju nepočúval. Postavil som sa a chytil oblečenie, ktoré mi pripravila.. Obliekol som si nohavice, ale sveter som vrátil do skrine a vytiahol som z nej taký vlnený štrikovaný, ktorý som si potom obliekol. Pozrel som si aký steh je na rukávoch, lebo ma to zrazu bohovane zaujímalo.
Keď som opäť vošiel do kuchyne a sadol si na stoličku, zadíval som sa von oknom. Na záhrade bola veľká drevená dielňa a ďaleko za ňou bol kopec. Na ten kopec viedla taká kľukatá cesta a na vrchu toho kopca bola kaplnka. Neznáma osoba mi podala tanier s hriankami a veľkú nádobu medu. Povedala mi, že prečo som si neobliekol sveter, ktorý mi prichystala a prečo som si obliekol tento sveter, ktorý nenávidím. Ledva som jej odpovedal, že neviem.
Vedel som, že sa niečo deje, aj keď som nevedel čo. Vtedy som nebol taký múdry a nevedel som si hneď z rána diagnostikovať stratu pamäti. To by som najskôr musel vedieť, že nejakú pamäť vôbec mám mať. Bol som v neznámom dome, pri neznámej osobe a tak trošku som si myslel, že je to len sen. Pozrel som sa na osobu dúfajúc, že sa pozrie aj ona na mňa, lebo som nevedel, ako by som ju oslovil. Vlastne som sa ešte ani nechytil raňajok, takže som dúfal, že sa na mňa pozrie, keď ma bude chcieť posmeliť k ich zjedeniu. Teda ani neviem prečo, ale viem, že keby to urobila, mal by som chuť nechať ich tam nezjedené alebo by som chcel, aby si ich zjedla sama. Viem, sám som si ich pýtal, ale nemal som pocit, že sa treba ponáhľať. Našťastie vycítila môj pohľad a tak sa pozrela aj ona na mňa. Mlčky sme sa na seba chvíľu dívali a ja som sa uštipol do stehna. Povedal som jej, že neviem kde som, kto som a ani kto je ona. Jasné, že mi to neuverila a povedala, nech radšej jem.
...
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
emper
21. 12.decembra 2013 22:00
niečo ťa tak štve že to až tak ľutuješ ?
Napíš svoj komentár