Už je to týždeň, čo som sa prebudil bez spomienok.

Už je to týždeň, čo som sa prebudil bez spomienok. Hneď v ten deň ma odviezli ku doktorke a tá ma poslala do nemocnice. Dnes ma majú pustiť domov. Už je to oficiálne. Stratil som pamäť, nikto nevie prečo a ani kedy si na niečo spomeniem. Podľa všetkých doktorov čo ma vyšetrovali som v absolútnom poriadku. Žiadne poranenia, žiadne nádory, taká malá záhada, ktorú budú chcieť rozlúštiť každé dva týždne, ktoré tam budem chodiť na kontroly. Takže idem domov. Teda fakt nemám pocit, že by to bol môj domov, Ale nemám ani pocit, že by bol môj domov niekde inde. Kľudne by som ostal aj tu v nemocnici a ak nemajú posteľ, postavil by som sa ku stene a pozoroval všetko naokolo. Nič nerobiť, len pozorovať. Deň-dva by som to isto vydržal. Ale idem domov. Isto to musí byť ťažké aj pre moju matku, aj pre môjho otca, aj pre všetkých čo už vedia o tom, že si ich isto nebudem pamätať. Ľahšie by bolo, keby som im mohol povedať, že si ich pamätám.

Neviem čo mám robiť ďalej. Mama mi tlačí do rúk staré fotky a ja žiadnu nespoznávam. Takto to nejde, unavuje ma to ako sa mi všetci snažia pomôcť spomenúť si. Bol môj život taký úžasný? Verím, že si časom spomeniem. Ak nie, tak ho môžem prežiť ešte raz, ale netreba sa nikam ponáhľať.

Zazvonil mi mobil, volalo mi mužské meno. Zdvihol som a slušne som sa pozdravil. Podľa všetkého to bol môj kamarát. Pozval ma na pivo, za polhodinu mám byť pred domom. Polhodina ubehla, vyšiel som von, kamoš ma už čakal. Snažil som sa rozprávať čo najviac, lenže stále som mu nepovedal, že si ho nepamätám a tak som vyberal iba témy, ktoré nebavili ani mňa. Počasie. O tom som sa dokázal rozprávať aj keď som nevedel, aké počasie bolo pred rokom. V krčme bolo poloprázdno, prisadli sme si ku stolu, kde už sedeli ďalší traja muži. Všetko moji kamaráti. Dali sme si pivo všetci sa rozprávali, len ja som mlčal. Nevedel som sa pripojiť a taktiež - počasie som už považoval za vyčerpanú tému. Mne to ale celkom vyhovovalo, aspoň som mohol načúvať. Po objednaní druhej rundy sa ma jeden z kamarátov spýtal na školu. Nechcel som sa nijak pretvarovať, vedel som, že teraz je správna chvíľa vytiahnuť z klobúku pravdu. Povedal som im o tom ako som stratil pamäť, že si nepamätám ani jednu spomienku, ale že mi to moc nevadí. Ani neviem prečo som im povedal, že mi to moc nevadí. Isto mi budú chcieť pomôcť a takto budem vyzerať ako nevďačník.
Po ďalších pivách sme sa rozhodli ísť domov. Jeden z kamošov mi ponúkol cigaretu, že vraj už asi 4 mesiace fajčím. Síce málo, ale fajčím. Jednu som si zobral a zapálil ju.

 Vymyslený príbeh

11 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu