Vždy som obdivoval starých ľudí. Zdalo sa mi, že skrývajú nespočetne veľa múdrosti a páčilo sa mi, ako by každý mohol povedať svoj vlastný príbeh. Moju babku dosť zobralo, že sa mi takto pokazil život. Bol som ich navštíviť a ja som jej vravel, že sa necítim vôbec zle a že to možno prejde, ona si myslela, že už nikdy nebudem taký ako predtým. Snažila sa to myslieť čo najmenej a veru, keď som bol pri nej, vôbec nebolo poznať, že sa ku mne správa nejak inak. Teda naozaj neviem ako sa správala ku mne vtedy, ale ja som sa pri nej teraz necítil ani trošku ako cudzí.
Samozrejme, že do mňa pchala nejaké jedlo. Boli to čerešňové koláče a keďže vedela, že mám rád slané, dali mi aj moje obľúbené tyčinky. Povedal som jej o tom, že mi je v podstate jedno, že som stratil pamäť. Trápilo ma len to, že či to odo mňa nie je moc sebecké, že mi tá strata pamäti možno dokonca vyhovuje. Povedal som jej aj o tom, že asi ma musí niečo trápiť, lebo sa mi nedá zaspať. Moja babka bola trošku poverčivá. Verila, že za toto si môžem sám a že zrejme som nekráčal po správnej ceste a tak som dostal trest. V duchu som s ňou súhlasil, asi si za to môžem sám, ale nemyslím si, že je to trest.
Vravela mi o tom, že ľudia v noci nemôžu zaspať preto, lebo sú v snoch iných. Jemne som sa usmial a ona hneď k tomu dodala, že možno je to aj preto, že si to prajú. Do izby vošiel dedo. Cez dvere sa vôbec nemusel krčiť, ale ja som sa musel, lebo starí rodičia mali starý dom s nízkymi stropmi. Nábytok bol tiež starý a keď si dedo posadil na stoličku, ktorá bola trošku mimo, uvedomil som si, že je to jeho obľúbené miesto. Hneď začal rozprávať nejakú historku. Bola o mužovi, čo sa každý deň snažil dotknúť mesiaca. Každý deň to skúšal nejako inak. Raz vyliezol na strechu, druhý raz išiel na kopec, inokedy vyšiel na strom alebo sa ho snažil dotknúť z rebríka. A nikdy keď sa vracal z jeho neúspešného pokusu, nebol vôbec sklamaný. Ľudia naokolo sa ho pýtali, prečo to vôbec robí, veď sa ho i tak nikdy nedotkne, lebo je to nemožné. Ale on im na to nikdy neodpovedal.
Dedo sa ma spýtal, že čo si o tom myslím, prečo to robil podľa mňa. Ja som mu povedal, že si myslím, že sa ho ani nikdy nechcel dotknúť, lebo takto je si aspoň istý, že je všetko tak ako má byť, pretože by sa nemalo dať dotknúť mesiaca zo Zeme. Dedo sa zasmial a povedal, že keď sa ma to pýtal naposledy, odpovedal som mu inak. Predtým som mu odpovedal, že sám nechápal, že nie je možné sa ho dotknúť.
Babka sa ma spýtala na školu, či tam teraz vôbec chodím. Povedal som jej, že doteraz som bol na maródke, takže som tam vôbec nebol, ale vedia o mojom stave. Pôjdem tam čoskoro, ale doktor mi povedal, že ak sa tam budem cítiť moc zle, mám radšej požiadať o prerušenie štúdia. Povedal som jej, že jej prídem o tom porozprávať, ale že mi tá škola teraz vôbec nechýba.
Keď som odchádzal, babka mi ešte rýchlo pribalila do nádoby pár tých koláčov. Odprevadiť ku dverám ma išiel iba dedo. Bola už tma a na oblohe svietil mesiac, ktorý bol skoro v splne. Pozrel som sa na deda a nemým výrazom som čakal, čo mi povie. Poďakoval mi za návštevu, silno mi stlačil ruku a poprial mi veľa šťastia. A potom mi povedal, že keď budem chcieť, nech sa sám pokúsim dotknúť sa mesiaca a nech skúsim zistiť, čo je správna odpoveď. Že či budem mať pocit, že je všetko, tak ako má byť alebo či budem mať pocit, že nie je možné sa ho dotknúť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár