Už veky vekov, asi 20 rokov, prebieha v košiari súboj medzi dvoma bačami. Veľkým Červeným bratom z ďalekých sibírskych vymrznutých romanovských bolševických stepí, a ribielárnym Modrým bratom, ktorý neustále zmenšuje košiar pod tlakom maďarských dokonalých geneticky modifikovaných superoviec.
Každé 4 roky sa bačovia stretnú v strede košiara na obrovskom pódiu za jasu reflektorov a ozvučenia od Valaškých hôr, až po južné bažiny. Od jedinej púšte v tomto košiari, až po územie oviec, ktoré sa tvárili kamarátsky aj v šesťdesiatom ôsmom. Vychvaľujú sa, kto ovce vykŕmil, a kto ich naopak ukrátil o posledné steblo trávy.
V košiari existujú dva typy oviec: rovné a rovnejšie. Rozdiel medzi nimi:
1. Rovejšia ovca nemá žiaden defekt, má všetko rovné, dokonca aj rebrá, samozrejme má rovnú vlnu, ktorá sa nedá za žiadnych okolnosti ostrihať. Pýšia sa dĺžkou vlny, ktorá z roka na rok rastie a smejú sa rovným ovciam.
2. Rovná ovca, biedna pracujúca ovca, ktorá denno-denne behá po košiari a snaží sa zohnať nejaké to steblo trávy pod zub. Má kučeravú vlnu, samozrejme deformovanú chrbticu a je strihaná pravidelne. Najmä 31. marca každého roku. Pokiaľ sa vyhne strihaniu, tak si ju nájdu rovnejšie ovce, priučia ju svojmu remeslu a povýšia ju na bieleho ovcokoňa, ktorý je podkutý všetkými možnými podkovami. Tento ovcokôň pobehuje po košiari ako zmyslov zbavený, vždy na tých najlepších a najznačkovejších psoch, väčšinou Bernský salašnícky, tie menej náročné ovcokone sa uspokoja so Slovenským čuvačom. Ale aj tak si dokazujú svoje. Tieto ovcokone majú životnosť nanajvýš štyri až osem strihacích období. Potom si ju nájdu ešte rovnejšie ovce s najlepšími strihačmi zo susedných, väčšinou západnejších pastvín s najnovšími technologiámi strihania a zhabú všetkú vlnu. Tie, ktoré sa odmietajú svojej vlny vzdať, na tie už existuje iná technológia. Väčšinou 9mm veľmi devastatívne strihacie stroje. Tie sú dovezené na jeden účel, väčšinou z ďalekých sibírskych vymrznutých romanovských bolševických stepí. Ak sa po tomto devastačnom úkone nájde čo i len brčka rovnej vlny, tak je to hodené na chudáka medveďa. Ale uznajte sami, odkedy vedia medvede kopať plytké jamy?
Dosť bolo polemík o ovciach. Nie o nich sme chceli. Vráťme sa k pôvodnej idei tejto rozprávky...
Ide o to, že bačovia sa nikdy nevedia dohodnúť. Každé štyri roky sa strhne vlna revolúcií a revolučných vášní, podporovaných salašníckymi psami, potulujúcimi sa medzi ovcami. Niektore sú vlci, prezlečené za ovce. Hryzú, štekajú, ale tvária sa ako tie rovné ovčatká. Rovnejšie ovce ich za to odmeňujú najlepšou trávou s oblasti južných stepí, ktoré sú ožarované neómi a pestované v domoch, ktoré väčšinou vlastnia dovezené šikmorohé barany z ďalekých ešte východnejších a ešte východnejších zaantarktických stepí. Ak by ste si mysleli, že pochádzajú z vesmíru, mýlite sa. Aj keď majú nadprirodzené schopnosti. Napríklad naučiť sa miestny dialekt, šo štipkou svjho rodného béékania. Ale opäť, o tom sme nechceli. Tak sa vráťme naspäť k príslušnosti k táborom.
Ako sme si na začiatku hovorili, je červený a modrý. Jeden červený ako peklo, druhý modrý ako obloha. Ale ani jeden nie je rajom. Obrovské pódium postavené pri rituálnom bééčani a prekrikovaní sa, ktoré sa opakuje každé štyri roky, s trvanlivosťou minimálne šesť mesiacov, je naozaj veľkým podujatím, najmä pre salašnícke psy a ich pánov, bačov. Toto podujatie, ak by ste si mysleli, že hradia rovnejšie ovce, tak sa mýlite. Tie sa iba tak tvária. V skutočnosti sú hradené z takzvaných veľkých vlnových rezerv z každoročného systematického strihania.
V roku 2010 sme, milí spoluovčania, mohli zažiť besný súboj báčika Róbertka, ktorý vybruje, ako ovčania béékajú, od stupňa 1, až po stupeň 10. A modrého tábora, ktorého sa zdanlivo zmocnila nová ovca, ktorá sa po neúspešnom békaní o čestnú funkciu o najvyššieho báčika, stala jeho lídrom. Karty v tomto súboji zamiešala aj nová zelenšia krv, ktorá ponúkala zelenšiu trávu, ako býva (ak si myslíte, že od tej košiarnej je zelenšie iba konopä, tak sa nemýlite). Ovčania béékali s vidinou iba kozmetickej úpravy svojích kožúškov. Ale aj tak to bolo lepšie, ako totálne vychudnutie na kosť. Viď ovce od stredozeme. Ale vráťme sa naspäť o 4 roky...
Vtedy ovce rovné, či rovnejšie spáchali rituálnu samovraždu béékaním. Béékali za červený tábor a vybééčali si za báčika červenú, ba ešte červenšiu, dokonca až najčervenšiu ovečku, ktorú si dokážete predstaviť, ktorej namiesto vlny rástli nádherné krvavo červené ruže, ktoré boli v plnom kvete 8.marca každého roku, zrejme ovplyvnili aj to béékanie v roku pána pred štyrmi rokmi. Ak predpokladáte, že 8.marec je ďeň MDO (medzinárodný deň ovečiek, najmä tých nežnejšieho pohlavia), tak predpokladáte správne. Svojími prísľubami za blaho najstarších oviec, ktoré prispievali vlnou do košiara vo svojom najproduktívnejšom veku, zlákal aj tú najimobilnejšiu ovečku.
Báčik Róbert stúpal do výšin opájaný ozvenou béékotu svojích ovečiek. Stal sa z neho najspravodlivejší, najrozumnejší, najskromnejší, najsvedomitejší bača, aký tu kedy bol (dokonca prekonal aj slávneho zaslúžlého baču Klembééka Gottbééka, ktorý získal dokonca aj Léééninovú brčku). Všetkým svojím ovečkám sľuboval formu maštalného blahobytu: ovečky by už nemuseli behať po košiari ako sprosté, kosiť všetko, čo im príde pod zub, ale všetko by mali dopravené na dopravníkových pásoch (v polovičnom profile) už v roku 2008 (nie-2010), nie-2013, nie-nedohľadno! Tento polovičný profil by mal svoje čaro. Tráva by bola dopravovaná denno-denne, aby boli ovečky múdrejšie, využil by aj južnú trasu, kde je to fakt bieda. Namiesto toho polovičný profil nefunguje, a ak aj miestami áno, tak je tráva udupaná, vytrasená, a nedá sa požívať. Ovce trpia, chudnú, sú holené drastickejšími metódami. Ale aj tak majú zatvorené oči, a sú uspokojované vybrovaním svojho báčika na stupni 8-10.
Momentálne sa exbáčik Róbertko snaží vylepšiť na stupeň 10-15, aby uspokojil aj tie najnáročnejšie ovce z ribielárneho modrého tábora. To sa mu aj darí, keďže ovce v nirváne z vybrovacieho stupňa 11-12 sú totálne oslepené, a nevidia, ako exbáčikovi, teraz už z iba obyčajnej červenej ovce, ktorá zažila asi najväčší prírastok super rovnej vlny, ktorú mu neoholí ani najspravodlivejšia ovca v košiarnej justíci, baran Harabéééééééan. On vie prečo tam sedí. Je mu tam dobre, na rozdiel od tých, čo bééčia proti nemu. V tomto košiari niečo smrdí. A nie je to pes, ani medveď (ten už prehnil). Je to motor. A vybruje a smrdí a smrdí...
A my ovce, ktoré rozprávaju túto rozprávku sa môžeme prechádzať po tomto košiari, a dúfať, že prestanú prúdiť dodávky batérií z ďalekých sibírskych vymrznutých romanovských bolševických stepí. Dúfajme, že nemajú životnosť ako baterky Béééracelky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár