Ten neustály pocit smútku, beznádeje a pocitu menejcennosti začínajú liezť na nervy. Akoby moja psychická obrana bola oslabovaná čoraz viac a začínajú na mňa doliehať všetko zlé, s čím som sa už zmieril. Moje životabudiče, ktoré ma aspoň ako-tak držali pri vedomí sa rúcajú. Dúfam, že je to len blbý pocit.
Aký mám mať dôvod na radosť? Neviem, hľadám. Konkrétne sa mi nič nedarí... čakám na vílu, no je v inej rozprávke (kde bolo, tam som nebol),
-spolubývajúci je debil, hoci na to nevyzerá (je dobrý, ale kokot - sorry za nadávky),
-životabudič menom divadlo upadá (a osamote si môžem len fúkať medzi prsty),
-škola ma začína odrádzať (keď viac berie ako dáva),
-financie sa krátia ako sa len dá (za stravňák si víno nekúpim),
-priatelia sú (...ďaleko, zaneprázdnení, miestami offline)
-som debil (je to fakt).
Som len herec.
Mám dojem, že celý život je len hra. Ja sa len hrám. A ide mi to super. Avšak narozdiel od skutočných hercov, všetko robím úprimne. Ale je tu problém. Kto som keď nehrám? Hľadám sa... ale ani Google nepomáha. Moje koníčky odcválali, hoci popruhy stále držím.
...asi si dám kakavko a pustím si Zonu A.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
12. 6.júna 2013 00:02
nic sa neboj ty, hentaketo pocity maju i ti najuspesnejsi ludia na svete obcas
Napíš svoj komentár